Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


ŽIVOTOPISY SVÄTYCH

 Svätá Rita 

sa narodila v roku 1381.

Jej detstvo  a mladosť trvala štrnásť, možno osemnásť rokov. Manželský život s Ferdinandom Mancinim ďalších pätnásť. Po zabití manžela niesla ako vdova zodpovednosť za dvoch synov, ale v priebehu roka prišla i o nich, zomreli pravdepodobne prirodzenou smrťou. Približne o rok a pol  presne to určiť nevieme - ju prijali do Kláštora sv. Márie Magdalény v Kassii.  Túžba rannej mladosti sa mladej vdove splnila, keď mala asi 35 rokov.  Tradícia hovorí, že medzi augustiniánskymi mníškami v Kassii prežila 40 rokov. Posledných 15 rokov svojho života nosila na čele tŕň ako vonkajší znak mystickej účasti na bolesti a láske ukrižovaného Ježiša.

Rita bola vyhlásená za blahoslavenú pápežom Urbanom VIII. v roku 1628 po procese, ktorý sa konal v roku 1626.

Otec Rity sa volal Anton Lottius. Matka sa volala Amata a neskoršie dostala priezvisko Ferri. Bola tichá a pokorná, žila veľmi nenápadne.

Rodina sv. Rity pochádzala zo strednej vrstvy, nebola ani chudobná, ani bohatá. Tešila sa istej prestíži a postaveniu. Rodičia Rity boli podľa značne spoľahlivej tradície sprostredkovateľmi pokoja a patrili medzi tých, čo dobrovoľne pomáhali zmiereniu a znovunastoleniu pokojných vzťahov medzi svojimi spoluobčanmi.

Rodičia Rity, nakoľko boli v pokročilom veku, považovali jej narodenie dokonca za skutočnú milosť z neba.

Mladosť a detstvo prežila spokojne a samotársky v blízkosti svojich rodičov. Nezaujímala sa  o najnovšiu módu a iné  ženské márnivosti, ktoré boli aj vo vtedajšej Kassii veľmi aktuálne.  Vieme, že často chodila do Kláštora sv. Márie Magdalény, kde mala zrejme príbuznú rehoľníčku. Jej obľúbení traja svätí (sv. Ján Krstiteľ,  sv. Augustín a sv. Mikuláš) sa jej jedného dňa zjavili vo videní a vložili jej do srdca vrúcnu túžbu stať  sa rehoľníčkou.

Nevieme, čo ju napokon doviedlo k tomu, že vstúpila do manželstva. Azda to, že jej rodičia ju potrebovali, alebo ich oprávnená túžba zabezpečiť jej mužskú ochranu v stále nepokojnejších časoch. Aj keď Rita povedala rodičom  o zjavení troch svätcov, ukázali sa neoblomní. Manželstvo sa v tých časoch neuzatváralo na základe voľby mladých, ale určovali ho záujmy rodín. Rita ustúpila mienke a múdrosti  svojich rodičov, no v srdci niesla hlbokú ranu, ktorú neustále skrývala pred mužom a synmi.

Jej manžel bol dobrý, ale impulzívny a prudký mladík. Tradícia zdôrazňuje mladistvý vek Rity ako nevesty.  Úradné zasnúbenie Rity sa udialo pravdepodobne, keď mala 14 rokov. Pavol  bol malý úradník  na veži v Colle Giacone, čo bolo vtedy veľmi dôležité miesto. Rita zostala v dome svojho otca až do uzatvorenia manželstva, ktoré sa malo sláviť štyri roky po zásnubách.

Rite a Pavlovi sa v manželstve narodili dve deti. Nevie sa presne, či to boli dvojičky, alebo bol jeden starší od druhého iba o rok. Volali sa Ján Jakub Anton a Pavol Mária.  Matka im dala najlepšiu možnú výchovu, akú len mohla dať svojim čírym presvedčením intuíciou svojej svätosti.

Keď sa synovia dozvedeli o otcovej smrti, mali asi 15 rokov.

Po zabití manžela Pavla a smrti synov Rita začala opäť uvažovať o povolaní, ktoré cítila ešte v mladosti.  Kláštor, do ktorého Rita vstúpila, bol benediktínsky. Prečo sa chcela stať rehoľníčkou? Jednoducho preto, aby mohla v kláštore robiť lepšie to, čo robila vonku - slúžiť Bohu a uctievať si ho.

V posledných štyroch rokoch bola Rita pripútaná k lôžku a jedla veľmi málo. Jej slová sestrám, ktoré sa o ňu starali boli „Zostaňte vo svätej  Ježišovej láske".

Zomrela 22. mája  1457.

Za blahoslavenú bola vyhlásená pápežom Urbanom VIII. v roku 1628 po procese, ktorý sa konal v roku 1626. 

 

Sv. Ľudmila, mučenica

Počiatky christianizácie možno spájať s kniežaťom Bořivojom, ktorý prijal krst na dvore kráľa Svätopluka so svojou družinou z rúk Metoda r. 874. Na Levom Hradci dal postaviť prvý známy kresťanský kostol v Čechách, ktorý bol zasvätený sv. Klimentovi.  Tam bola pokrstená pravdepodobne aj sv. Ľudmila, manželka Bořivoja.

Narodila sa okolo r. 860 na hrade Pšov. Okolo r. 874 sa vydala za české knieža Bořivoja I. Manželstvo bolo požehnané troma synmi a štyrmi dcérami. Medzi Ľudmilou a Drahomírou (manželkou syna Vratislava I.) boli nezhody aj kvôli  náboženským otázkam. Ľudmila sa zaslúžila o náboženskú výchovu svojho vnuka Václava, ktorého zavraždil brat Boleslav. Svojej neveste ustúpila a uchýlila sa na svojom vdovskom sídle, hrade Tetíne. Tam ju v noci z 15. na 16. septembra 921 prepadli členovia Drahomírinej družiny a kruto zavraždili. Vrahovia dbali, aby nebola preliata krv, čo bolo pre mučeníctvo hlavnou podmienkou. Po vražde z Tetína ušiel aj kňaz Pavol Kaich. Česká kňažná nemala ani cirkevný pohreb. Nad miestom vraždy dala Drahomíra neskôr z pôvodného obytného domu postaviť Chrám sv. Michala. 

V ikonografii je zobrazená v dlhom odeve, s hlavou pokrytou závojom, prípadne s kniežacou prikrývkou.

 

Sv. Tomáš Becket, biskup a mučeník

Narodil sa r. 118 v Londýne ako syn obchodníka. Študoval  v Bologni a Paríži. Arcibiskup z Canterbury ho vymenoval za diakona a kráľ Henrich II. ho r. 1155 vymenoval za svojho kancelára. Vzniklo medzi nimi priateľstvo. Keď arcibiskup zomrel, kráľ sa rozhodol na toto miesto vymenovať Tomáša. Ten sa vzpieral, lebo vedel, že ak úrad príjme, končí jeho priateľstvo s kráľom - ten mal jasný zámer: podriadiť Cirkev svetskej moci. Kráľ však neustúpil od svojho zámeru. Tomáš voľbu prijal, r. 1162 bol vysvätený za arcibiskupa v Canterbury. Radikálne zmenil svoj osobný život, ale aj svoj postoj ku  kráľovi. Stal sa neohrozeným zástancom práv Cirkvi. Konflikt medzi nimi sa vyostroval. Už o dva roky musel Tomáš pred kráľom ujsť do vyhnanstva. Poprosil pápeža Alexandra o uvoľnenie z úradu,  ale ten nástojil na zotrvaní Tomáša v úrade. Tomáš šesť rokov viedol diecézu z emigrácie. Až po zmierení s kráľom sa Tomáš r. 1170 vrátil do Anglie. Spor však vypukol nanovo. Tomáša Becketa 29. decembra 1170 zavraždili v canterburskej katedrále pri oltári kráľoví dôverníci. Jeho hrob z nenávisti proti Katolíckej cirkvi dal spustošiť a spáliť v 16. storočí Henrich VIII., ktorý odtrhol Angliu od Cirkvi, potom ako obnovil proces s týmto biskupom, a keď sa do tridsiatich dní neustanovil pred jeho súd, vyhlásil Tomáša Becketa za vlastizradcu a urobil čo urobil. Svätého Tomáša Becketa nazval Alexander III., ktorý ho vyhlásil už tri roky po smrti 21. februára 1173 za svätého, "mučeníkom cirkevného práva a slobody Cirkvi".

V ikonografii je zobrazený v biskupskom odeve s páliom, berlou, palmou, knihou a modelom kostola. 

 

Sv. Florián, mučeník

Svätý Florián je jedným z najuctievanejších svätcov Rakúska, ale aj Čechov, Maďarov, Bavorov. Narodil sa v druhej polovici 3. storočia v Rakúsku a zomrel 4. mája 304 v Lorchu. Florián ako mladý  kresťan mal vynikajúci zmysel pre plnenie povinností. Po  niekoľkých rokoch strávanených vo vojsku ako dôstojník  stal  sa kancelárom ríšskeho miestodržiteľa v Lauriaku (dnešný Lorch v Hornom  Rakúsku), ktoré bolo správnym strediskom Norika. Keď cisár Dioklecián  vyvolal prenasledovanie kresťanov, aj v provincii Norikum boli pozatýkaní kresťania. Florián plánoval ich tajné oslobodenie, jeho plán bol prezradený a on sám bol zatknutý a predvedený pred miestodržiteľa  Akvína. Odoprel obetovať pohanským bohom, preto bol odsúdený na smrť. Kruto ho mučili a nakoniec s mlynským kameňom na krku hodili do rieky Enns. Legenda hovorí, že jeho vyplavené telo strážil orol, aby nebolo zhanobené. Pochovala ho vdova menom Valéria. Nad jeho hrobom v 8. storočí postavili kláštor, ktorý dodnes stojí a je skvostom baroka na ceste medzi Lincom a Viedňou. Telesné pozostatky svätca boli v 11. storočí prenesené do Ríma a odtiaľ boli prenesené do Krakova. 

V ikonografii je zobrazený ako rímsky vojak s kopijou a zástavou v ruke ako hasí vodou horiaci dom. Jeho atribútmi sú aj mlynský kameň a orol. 

 

Sv. Anton, opát

Anton sa narodil okolo r. 250 bohatým kresťanským rodičom v Kóme v Hornom Egypte. Rodiči veľmi skoro zomreli. Zanechali mu veľa peňazí, majetku a osirelú sestru. Keď mal asi dvadsať rokov, počul pri nedeľnej bohoslužbe slová: "Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!"  Anton sa zbavil väčšiny majetku, zvyšok predal, aby mohol dať peniaze chudobným.  Odišiel  na púšť, kde žil v prísnej askéze. Čas trávil čítaním, modlitbou, záhradkárstvom a pletením rohoží. Žil asketickým životom, ale keď sa o ňom rozšírila zvesť a prichádzalo za ním čoraz viac ľudí, ušiel pred nimi ešte viac do púšte. Zo svojej samoty odišiel iba dva razy. V r. 311, aby zorganizoval pomoc prenasledovaným kresťanom v Alexandrii, v r. 355, keď na žiadosť alexandrijského biskupia Atanáza išiel brániť pravú vieru proti bludárom ariánom. V púšti vytvoril prvú pustovnícku obec. Cisári Konštanc a Konštancius ho v listoch, napriek tomu, že inklinovali k arianizmu, prosili o jeho modlitby, čo svedčí o veľkej vážnosti už u súčasníkov. 

Traduje sa, že jeho posledné slová boli: " Nasledujte Krista! Vystríhajte sa odpadlíkov a bludárov!"

V ikonografii je zaobrazený ako starec s palicou a knihou, inokedy nesie ako berlu "kríž sv. Antona".

 

Sv. Anežka Česká

Anežka Česká, Přemyslovna pochádzala z českého kráľovského rodu. Narodila sa v rozpätí rokov 1205 - 1211. Podľa vtedajších zvykov aj ona bola v detstve zasnúbená najskôr s Boleslavom Sliezkym, neskôr so synom Fridricha II. K sobášu neprišlo a Anežka si mohla zvoliť život rehoľníčky. Od mladosti viedla korešpondenciu so sv. Klárou z Assisi. V r. 1231 zo svojho vena postavila v Prahe kláštor minoritov a kláštor klarisiek.  V r. 1234  spolu so siedmimi dievčatami zo šľachtických rodin vstúpila do tohto kláštora. Neskôr na základe rozhodnutia pápeža Gregora IX. bola ustanovená za opátku kláštora. Anežka založila špitálne bratstvo, ktoré pápež zmenil na rehoľné spoločenstvo s pravidlami sv. Augustína.  Anežka napriek tomu, že  klarisky boli prísne kontemplatívnou rehoľou, nevzdala sa  ošetrovania chorých. Musela urovnávať spory vo svojom rode medzi Václavom I. a jeho synom Přemyslom Otakarom II. a českou šľachtou. To jej uberalo veľa síl.

Telesne vyčerpaná zomrela 2. marca 1282 . Dodnes sa zachovala jej korešpondencia so sv. Klárou, ktorá svedčí o veľkej duchovnej zrelosti sv. Anežky a jej charitatívnej činnosti.

V ikonografii je zobrazená ako opátka držiaca v ruke maketu kláštora, alebo opátka s kráľovskou korunou na hlave ako ošetruje chorých. 

 

Sv. Valentín, biskup a mučeník

 Valentín spravoval v 3. storočí diecézu v Terni v Umbrii. Počas svojho pôsobenia údajne napriek zákazu sobášil mladé páry. Pri prenasledovaní kresťanov zomrel mučeníckou smrťou  okolo r. 268. Jeho úcta sa dostala do Ríma už v 4. storočí. Biskupove pozostatky boli dočasne uložené vo Valentínovej bazilike na Via Flaminia.

Valenín bol veľakrát zamieňaný s inými nositeľmi tohto mena. 

V stredoveku bol vzývaný ako orodovník počas ťažkých chorôb, zvlášť nervových a epilepsie. V románskch krajinách, v Anglicku a Spojených štátoch bol zvolený za  patróna zamilovaných. 

V mnohých krajinách sveta sa 14. februára darujú zo strany mužov kvety ko dôkaz lásky. Korene tohto zvyku siahajú do ďalekej minulosti. V starom Ríme sa 14. februára slávil deň bohyne Juno,  ktorá bola považovaná za ochrankyňu manželstva a rodiny. Ženám v rodine sa v tento deň darovali kvety. 

V obchodníckych mestách sa cechy moreplavcov, kupcov, remeselníkov a iné bratstvá 14. februára schádzali na spoločné priateľské posedenie. Je patrónom mládeže, cestujúcich a včelárov.

V ikonografii je zobrazený ako kňaz v ornáte, s kalichom v ľavej ruke a s mečom v pravej, tiež v oblečení biskupa, ktorý  uzdravuje chlapca z padúcnice. Na Slovensku je jeho zobrazenie zriedkavé. Socha tohto svätca sa nachádza vo farskom kostole v Novákoch.

 

Sv. Ján Bosco, kňaz

Boží služobník Ján Pavol II. pri príležitosti stého výročia úmrtia Jána Bosca (31. januára 1888) ho nazval "učiteľom mládeže", čím zvýraznil a pred celým svetom uznal vynikajúce pedagogické schopnosti tohto vzácneho kňaza, zakladateľa Rehoľnej spoločnosti saleziánov.  Ján Bosco sa narodil 16. augusta 1815 v Becchi pri Turíne. Keď mal dva roka, zomrel mu otec a matka sa musela starať o svoje deti vo veľkej chudobe. Napriek odporu staršieho brata matka podporovala túžbu najmladšieho syna, aby sa stal kňazom. V r. 1841  bol vysvätený za kňaza. Videl veľkú  biedu a duchovnú zanedbanosť detí na ulici v Turíne. Preto začal organizovať oratória, kde zhromažďoval práve týchto chlapcov z ulice. Napriek rôznym pokousom zemožniť jeho prácu sa mu v r. 1846  podarilo založiť prvé oratórium sv. Františka Saleského.

Od r. 1859 sa píšu dejiny kongregácie saleziánov, ktorú definitívne schválil balahoslavený Pius IX. v  r. 1874. Don Bosco si uvedomoval zložitú situáciu a ťažké postavenie detí na celom svete. Rozhodol sa založiť aj Združenie sestier Panny Márie Pomocnice, ktorú si veľmi uctieval. Jej  je zasvätený hlavný chrám rehoľnej spoločnosti, ktorý vybudoval v Turíne. Táto rehoľná spoločnosť sa venuje práci s dievčatami po celom svete. 

V ikonografii je zobrazený najčastejšie v kňažskom odeve s chlapcami okolo seba. 

 

Sv. Hubert, biskup 

Starobylá legenda  rozpráva: Mladý bohatý Hubert si užíval život plnými dúškami. Umožňovalo mu to jeho postavenie. Rád sa zúčastňoval každej hostiny a nechcel chýbať na žiadnej poľovačke.  Raz cez vianočnú noc štval na rýchlom koni jeleňa stále hlbšie do zasneženého lesa. Jeleň  zostal stáť pri skalnej stene a obrátil sa k nemu. Hubert zbadal medzi parožím svietiť kríž a vášnivý poľovník počul hlas: "Hubert, prečo sa naháňaš celý čas za hriechom a zábavou a premárniš cenný čas svojho života neužitočne a bezbožne?" Hubert pdol na zem a pred očami sa mu premietol celý jeho nie veľmi príkladný život. Túto udalosť si vyložil ako Božie upozornenie.  Slová zasiahli jeho srdce. Čoskoro jeho žena pri pôrode zomrela. Hubert odovzdal dieťa bratovej rodine, majetok rozdal chudobným a sám sa odobral k biskupovi Lambertovi. Modlil sa a robil pokánie za svoj predchádzajúci život a usiloval sa, aby sa z neho stal iný človek. Keď biskup zomrel, zvolili Huberta za biskupa v Luttichu, keďže videli jeho pozitívnu zmenu. Čoskoro sa opäť vrátil do hôr, nie ako poľovník, ale ako misionár. Išiel do odľahlých osád, navštevoval roľníkov a uhliarov, ľudí, ktorí žili hlboko v lese a ohlasoval im evanjelium. Mnohých priviedol k viere. Vyčerpaný a chorý z putovania cez vlhké lesy 30. mája  724 zomrel v Turvuerene.

V ikonografii je zobrazený ako poľovník s jeleňom, ktorý má kríž uprostred parohov, inokedy s biskupskými insigniami. 

 

Sv.  Mária Gorettiová, panna a mučenica

Narodila sa v Corinalde pri Ankone v Taliansku 16. októbra 1890. Pochádzala z chudobnej dedinskej rodiny. Bola najstaršia z piatich detí. Mária pomáhala matke a starala sa o súrodencov. Rodina sa z hospodárskych dôvodov r. 1899 presťahovala do malej dedinky na pobreží neďaleko Nettuna. Krátko nato jej otec zomrel na maláriu. Vo veku necelých 12 rokov, keď bránila svoju nevinnosť, dobodal ju nožom 16-ročný  chlapec Alexander zo susedstva. So štrnástimi bodnými ranami bola prevezená do nemocnice, kde deň nato zomrela (6. júla 1902) vo Ferriere di Conca. Pred smrťom odpustila vinu svojmu vrahovi. V beatifikačnom procese svedkovia zdôrazňovali mimoriadnu pracovitosť, rozhodnosť a mimoriadnu nábožnosť tohto mladého dievčaťa. Pápež Pius XII. ju beatifikoval r. 1947, kanonizovaná bola o tri roky neskôr v prítomnosti matky a pred asi pol miliónom pútnikov. Kanonizácia bola jedna z najdojímavejších kanonizačných slávností. Jej vrah bol odsúdený k 30 rokom nútených prác. Bez ľútosti prijal rozsudok. Po rokoch mal videnie, kde sa mu zjavila Mária Gorettiová a podávala mu kvetiny. Alexander sa obrátil a po svojom  skoršom prepustení z väzenia vstúpil r. 1928 do kapucínskeho rádu.

Svätá Mária Gorettiová je patrónkou mládeže. Jej telo je uložené v presklennej rakve v kostole Madona delle Grazie v Nettune  južne od Ríma. Jej hrob je tu vo veľkej úcte.

V ikonografii je zobrazená s ľaliou v ruke ako symbolom čistoty. 

 

Sv. košickí mučeníci - Sv. Melichar Grodziecki SJ, sv. Štefan Pongrác SJ a sv. Marek Križin, kanonik

Melichar Grodziecki sa narodil v šľachtickej rodine znaku Radwan, v Tešíne r. 1582. Po skončení strednej školy u jezuitov vo Viedni vstúpil do tohto spoločenstva. Po noviciáte vykonával učiteľskú prax v jezuitskom kolégiu v Brne, potom v Klodzku. V r. 1614 prijal kňažskú vysviacku. Bol menovaný za kazateľa v Prahe, potom bol vojenským kňazom v Košiciach. 

Štefan Pongrác pochádzal z Alvinca v Sedmohradsku, kde sa narodil r. 1582. Jeho rodina patrila medzi významné uhorské rody. Stredoškolské štúdia absolvoval v jezuitskom kolégiu v sedmohradskom Kluži (dnes Rumunsko). Napriek nevôli svojich rodičov vstúpil do malej jezuitskej rehole. V r. 1615 bol vysvätený za kňaza a pôsobil v Humennom, kde bol kazateľom a prefektom štúdií v jezuitskom kolégiu. Od r. 1618 pôsobil v Košiciach a okolí. Tu bola náboženská situácia veľmi napätá, katolíci nemali k dispozícii ani jeden kostol (aj košický dóm bol v rukách kalvínov). Zvlášť kalvinsky kazateľ Peter Alvinci videl v horlivom jezuitskom kňazovi nebezpečného protivníka. 

Marek Križin sa narodil r. 1588 v mestečku Križevci v Chorvátsku. Kanonik Ostrihomského arcibiskupstva, v tom čase sídliaceho v Trnave, bol najmladší z mučeníkov. Spravoval majetky opátstva v Krásnej nad Hornádom z poverenia kardinála Petra Pázmaňa.

Trojica kňazov bývala v dome kráľovského miestodržiteľa Andreja Dóciho, kde mali zriadenú aj kaplnku. Utrpenie kňazov sa začalo 3. alebo 4. 9. 1619, keď Betlenovo vojsko  pod vedením Juraja Rákociho obsadilo Košice. Veliteľ dal izolovať kňazov vyčerpaných hladom a  smädom a nútili ich zriecť sa katolíckej viery. Kňazi však rozhodne odmietli zradiť vieru a Katolícku cirkev. Jeden druhému sa vyspovedali a hlasito sa modlili. Ich utrpenie dosiahlo vrchol 7. septembra, keď po krutom niekoľkohodinovom mučení, na ktorom sa zúčastnil aj kalvínsky kazateľ Alvinci, všetky tri skrvavené telá hodili do odpadovej žumpy. Podľa výpovede svedkov Pongrác, ktorého mučili zvlášť ukrutne (dvakrát mu zaťali sekerou do hlavy), žil ešte asi dvadsať hodín a z posledných síl sa modlil.

Košický senát ich dal tajne pochovať na neznámom mieste, avšak po pol roku na žiadosť Kataríny Forgáčovej, palatínovej manželky, boli prenesení do Nižnej Šebastovej a potom do Hertníka. V r. 1635  ich  preniesli do Trnavy do kostola klarisiek, neskôr sa časť relikvii dostala do kostola sestier uršulínok a časť do jezuitského kostola v Trnave. Beatifikovaní boli Piom X. r.1905. Mučeníkov kaninizoval  Svätý Otec Ján Pavol II. 2.7.1995 v Košiciach a sú vo veľkej úcte u jednotlivých národov, z ktorých pochádzali, zvlášť na Slovensku.

V ikonografii sú mučeníci - jezuiti zobrazení v reverendách. Marek Križin                s kanonickými insigniami, všetci so štólami a palmami v rukách v prítomnosti anjelov.  

 

Sv. Brigita, dvorná dáma kráľovnej a zakladateľka rehole, spolupatrónka Európy

Narodila sa r. 1303 vo Finstad pri  Uppsale. Od detstva mala nadprirodzené vízie. Vo veku 15 rokov ju vydali za 18 ročné knieža Ulfa Gudmarssona. Manželstvo bolo šťastné. Brigita vychovala osem detí, medzi nimi aj Katarínu, neskoršiu svätú.          S mužom putovala do Santiago de Compostela. Po návrate Ulf vstúpil k cistercitom v Alvastra, kde zomrel vo februári r. 1344. Položila ulolný kameň pod kláštor Rehole Najsvätejšieho Spasiteľa (brigitky). Jej život naplňala modlitba, umŕtvovanie,  pokánie.

Bola štedrá a veľmi obetavá pre cirkevné a charitatívne diela. Prežila mnoho mystických zjavení a zážitkov. Následkom týchto zjavení vyzvala pápežov, aby sa vrátili z Avignonu do Večného mesta. Bola zakladateľkou pobožnosti k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. V r. 1372/73 v spoločenstve dcéry Kataríny vykonala púť do Svätej zeme. Posledných 24 rokov strávila v Ríme. 

Zomrela 23. júla 1373, v deň, ktorý predpovedala. Jej telo doviezli do Švédska, kde ho uložili v kláštore vo Vadsena, ktorý založila. Zanechala po sebe knihu Zjavení, ktorá vzhľadom na ohlasovanie, ktoré sa týkalo Cirkvi  a osudov štátov, sa tešila veľkej popularite v Európe. Kanonizovaná bola v r. 1391. Je patrónkou Švedska, pútnikov ako aj dobrej smrti. Bola vyhlásená za spolupatrónku Európy v Jubilejnom roku 2000. 

V ikonografii je zobrazená v tmavočervenom habite s červeným vélom, na ňom je koruna z bieleho plátna s piatimi červenými znakmi, ktoré symbolizujú päť rán Ježiša. 

 

Sv. Katarína Švédska, rehoľníčka

Svätá  dcéra svätej matky. Katarína sa narodila v r. 1311 ako dcéra Ulfa  Gudmarsona a Brigity.

Keď mala 14 rokov, rodičia ju vydali za šľachtica Eggarta z Kyrenu. Obaja mladí ľudia sa však rozhodli dobrovoľne zachovať zdržanlivosť v manželskom živote a žiť v panenstve.

Katarína sprevádzala v r. 1349 svoju matku do Ríma, kde Brigita chcela pôsobiť pre dobro ňou novozaloženého rádu. Tam ju zastihla správa o smrti jej manžela.

Preto sa rozhodla natrvalo ostať so svojou matkou. Vstúpila do kláštora a zasvätila sa rehoľnému životu. V r. 1372-73 spoločne podnikli cestu do Svätej zeme. Po návrate z tejto púte 23. júla 1373 Brigita v Ríme zomrela.

Katarína o rok neskôr dala previesť telo svojej matky do Vadsteny do kláštora, ktorý svätá Brigita založila pred dvadsiatimi rokmi. Po návrate do vlasti sa stala Katarína opátkou tohto kláštora.

Pamiatku svojej matky Katarína  neustále živila a jej najväčšou zásluhou je, že v r. 1379 bola rehoľa brigitiek schválená Rímom.

Katarína zomrela 24. marca 1381 a je pochovaná ako jej matka v kláštore Vadstene. Jej matka bola vyhlásená za svätú v r. 1391 pápežom Bonifácom IX. Pápež Inocent VIII. Katarínu Švédsku vyhlásil za svätú v r. 1484.

V ikonografii je zobrazená v svetskom alebo rehoľnom odeve, inokedy ako opátka s jeleňom, ktorý podľa legendy chránil je panenstvo. 

 

Sv. Anna a Joachim, rodičia Panny Márie

Svätá Anna a svätý Joachim sú rodičia Panny Márie. Mlčanie Biblie doplňuje starobylá kresťanská literatúra, ktorá nebola prijatá za kánonickú. Anna pochádzala z kňazskej rodiny z Betlehema. Od 4. stočia dodnes sa ukazuje pri Ovčom rybníku v Jeruzaleme miesto, kde stál dom Anny a Joachimna. Súčasne na tom mieste  stojí v poradí tretí kostol, v stredoveku ho vybudovali križiaci. Anna a Joachim boli bezdetní. Po 40-ročnom  manželstve sa Joachim v pokročilom veku vydal na púšť, kde sa 40 dní a nocí modlil a postil, pričom vrúcne prosil o potomstvo. Anna zasa prosila Boha vo svojom dome, aby z nej bol odňatý znak neplodnosti. Napokon boli vypočutí. Anjel im predpovedal, že sa im  narodí dieťa. Keď sa narodila Mária, aby splnili predtým zložený sľub, odviedli svoje jediné dieťa do služby do svätyne.

Svätá Anna je obľúbenou patrónkou mnohých farností, uctievajú si ju predovšetkým rodiace ženy, matky, vdovy. Spolu so sv. Joachimom sú patrónmi manželov.

V ikonografii je sv. Anna zobrazená ako staršia žena s vélom na hlave, ako Anna Samotretia - Anna s Máriou i Dieťaťom Ježišom, ako učí čítať Máriu. Jej atribúty sú prst na ústach, kniha, ľalia.

Svätý Joachim je zobrazený ako starší, bradatý muž v dlhom odeve alebo v plášti. Jeho atribútmi sú anjeli, Dieťa Ježiš v náručí, dva holuby na dlani, na zatvornej knihe alebo v malom košíku, jahňa pri nohách, palica, pastierska palica, kniha, zvitok.   

 

Sv. František assiský

V 12. storočí Cirkev potrebovala reformu. Kláštory, studnice morálky a duchovného bohatstva, sa vyprázdnili. Cirkev dostala dvoch svätcov ako dar od Boha, ktorí obnovili Cirkev a znovu dali ľudskému životu správny smer. Boli to sv. Dominik a sv. František.

František sa narodil v Umbrii v meste Assisi r. 1181 alebo 1182. Bol synom bohatého kupca Petra Bernardoneho. Pri krste dostal meno Ján, volali ho Francesco. Ako mladík si užíval život plnými priehrštiami. V r. 1202 sa zúčastnil vojny medzi dvomi mestami Assisi a Perugia. Bol zajatý a práve to spôsobilo veľký obrat v jeho živote. V r. 1205 zreteľne začul hlas v Kostole sv. Damiána: "František, oprav môj dom!" Na opravu použil peniaze získané z predaja otcovho majetku, balov látok.  Rozzúrený otec ho predviedol pred miestneho biskupa a žiadal, aby František všetko vrátil. František  tak urobil, ale vzdal sa všetkého čo ho pútalo k otcovi a urobil radikálny sľub chudoby.   

Jeho rád po stáročia šíri blahozvesť evanjelia. František videl rozmach svojho rádu, dočkal sa uznania od pápeža Inocenta III. i vzniku rádu klarisiek.

V ikonografií je zobrazený ako mních s kapucňou na hlave - najstaršie vyobrazenie Františka z fresky Kláštora sv. Benedikta v Subiacu z r. 1244. Často je vyobrazený s krížom a lebkou, zrúcaným domom, jahniatkom či vlkom. Jeho atribútom sú stigmi.  

 

Sv. Cyril a Metod, slovanskí vierozvestovia

V osobe sv. Metóda a jeho brata sv. Konštantína-Cyrila dostali slovanské národy i náš slovenský bohatstvo nevyčísliteľných hodnôt. 

Metod, vlastným menom Michal, sa narodil okolo r. 815. Bol právnik, pôsobil ako správca provincie pri rieke Styrmon (Struma), ktorú obývali aj Slovania. Po 10-ročnom účinkovaní medzi Slovanmi vstúpil do kláštora na hore Olymp a prijal rehoľné meno Metod.

Rodný brat Konštantín sa narodil okolo r. 827 ako najmladší zo siedmich detí. Po skončení cisárskej školy v Carihrade, kde nadobudol vynikajúce vzdelanie, stal sa bibliotekárom a neskôr profesorom na Vysokej dvornej škole v Carihrade. Ovládal niekoľko jazykov: grécky, latinský, hebrejský, arabský, staroslovanský. Pre svoju učenosť si vyslúžil meno Filozof. Cisár Michal III. ich určil za vedúcich byzantskej misie na Moravu. Pretože tam nemali svoje písmo, Konštantín-Filozof v spolupráci s Metodom zostavil písmo - hlaloliku a začal prekladať výber z evanjelií, súdny civilný zákonník a pavdepoobnej aj niektoré bohoslužobné texty podľa byzantského rítu. O ich úspešnom účinkovaní svedčí Život Konštantína: "Keď prišiel na Moravu, Rastislav ho prijal s veľkou úctou, zhromždil učeníkov a oddal mu ich na učenie. Preložil celý cirkevný poriadok..." Po štyridsiatich mesiacoch namáhavej práce r. 867 solúnski bratia  putovali do Ríma, kde mali podať správu o misijnej činnosti. Zároveň chceli dať vysvätiť  niektorých zo svojich žiakov. V Blatnohrade ich prijal knieža Koceľ,  ktorý sa úprimne tešil z ovocia  ich práce na území, ktoré mu bolo domovom. Podobne ako Rastislav aj on im zveril 50 mladíkov na výchovu. Cestou do Ríma sa Konštantín dostáva  v Benátkach do sporu  s "trojjazyčníkmi", ktorí neuznávali uctievanie Boha v inom jazyku, ako je hebrejčina, gréčtina a latinčina. V Ríme sa im dostalo prijatia od samotného pápeža Hadriána II.,, ktorý ich vyšiel privítať až k bránam Ríma. Iste aj preto, že  niesli so sebou relikvie sv. Klimenta. Pápež prijal slovanské knihy, posvätil ich a položil v bazilike Santa Maria Maggiore,  čím schválil  liturgiu v staroslovenskom jazyku i prikázal vysvätiť slovanských  učeníkov. Metod a niektorí žiaci moravskej školy boli v Ríme vysvätení za kňazov. Chorľavý Konštantín však vstúpil v Ríme do kláštora, prijal  rehoľné meno Cyril a po krátkom čase 14. februára 869 zomrel. Metod sa spolu s vysvätenými kňazmi vrátil k pôvodnej misijnej práci. Cestou sa zastavil na Blatnohrade u Koceľa. Koncom  r. 869 posiela Koceľ Metoda s dvadsiatimi učeníkmi opäť do Ríma so žiadosťou,  aby pápež vysvätil Metoda za biskupa. Pápež Hadrián II.  vyhovel Koceľovej žiadosti. Obnovil dávno zaniknuté panónske arcibiskupstvo (Sirmium), pripojil k nemu územie Moravy a vymenoval Metoda za panónskeho a moravského arcibiskupa a pápežského legáta. Metóda, ktorý sa vracal z Ríma, zajali vojenské družiny franského kléru. Až takmer po troch rokoch bol z príkazu pápeža prepustený. Jeho spory s franským duchovenstvom však neutíchli. Pápež Ján VIII. po oslobodení z väzenia povolal Metoda opäť do Ríma, kde vysvetlil všetky  falošné obvinenia. Z Ríma sa Metod vrátil s bulou Industriae tuae, v ktorej pápež Svätoplukovi oznamuje,  že Metod je vo všetkom pravoverný a potvrdzuje ho v hodnosti moravského arcibisiupa. Schvaľuje aj slovanské písmo a liturgiu a berie Svätopluka pod ochranu "svätého Petra".  Rozbroje medzi franským a slovanským kňazstvom vyústili napriek tomu po Metodovej smrti do zákazu slovanskej liturgie a vyhnania jeho žiakov. Metod  zomrel 6. apríla 885. Jeho hrob je na neznámom mieste. 

V ikonkografii je Metód zobrazený s arcibiskupskými insigniami a Konštantín v habite ako mních, niekedy s hlaholikou. Niektoré zobrazenia v Ríme zobrazujú aj Konštantína s biskupskými atribútmi. 

 

Sv. Gorazd

Arcibiskup Metod pred smrťou ukázal na Gorazda so slovami: "Tento je vašej krajiny slobodný muž, učený dobre v latinských knihách a pravoverný. To buď Božia vôľa a vaša láska, ako aj moja." Gorazd patril ku skupine klerikov z vyšších spoločenských vrstiev. Sprevádzal svojich učiteľov r. 867 do Ríma, kde bol vysvätený za kňaza. Ostal s Metodom aj vtedy, keď neprajnosť franského kléru dosiahla svoj vrchol, arcibiskupa zajali a bol s ním vo väzení takmer tri roky. Gorazdovi sa pripisuje viacero literárnych prác (Život Metoda, Kyjevské listy...) ako aj spolupráca na prekladoch. Po Metodovej smrti r. 885 sú cesty Gorazda nejasné. Žiaci arcibiskupa Metoda boli vyhnaní za hranice Moravskej ríše. Gorazd sa tu nespomína. Po prepustení z väzenia sa Gorazd pravdepodobne utiahol na dvorec niektorého veľmoža, nakloneného slovanskej liturgii. Po zmene situácie okolo r. 900 je veľmi pravdepodobné, že sa stal arcibiskupom. Gorazdové životné cesty po rozpade Moravskej ríše (907), a teda aj cirkevnej provincie, sú zahalené tajomstvom. Hovorí sa o jeho pobyte v Čechách, Poľsku, Ukrajine a Bulharsku, kde je jeho úcta zvlášť živá a je zaradený do zoznamu svätých Sedempočetníkov  (sv. Cyril a Metod, Kliment, Naum, Gorazd, Sáva a Angelár). Svätý Gorazd právom patrí medzi významné osobnosti na Slovensku. Je známy slovenský  svätec, kňaz, pedagóg, literát, vzdelanec európskeho formátu, diplomat, mučeník. Bol nielen verným spolupracovníkom solúnskych bratov, najmä sv. Metoda, ale pravdepodobne aj jeho nástupcom na arcibiskupskom stolci.

 

Sv. Barbora

Narodila sa v 3. storočí, pochádzala z Nikomedie a bola dcérou zámožného Dioskura. Veľmi skoro spoznala náuku kresťanov a silne sa k nej primkla. Jej otec bol fanatickým odporcom kresťanov. Keď Barbora odmietla mnohých a veľmi bohatých ženíchov a otec zistil pravú príčinu, dal postaviť vežu, do ktorej ju zavrel. Keď sa Dioskuros dozvedel, že jeho dcéra sa nechala tajne pokrstiť, sám ju predviedol pred miestodržiteľa, dúfajúc, že on ju prinúti vzdať sa viery. Nestalo sa tak a Barbora bola kruto mučená a nakoniec sťatá. Podľa legendy sám otec sťal svoju dcéru, no len čo odložil meč, zasiahol ho blesk a zomrel aj on. Údaje o jej smrti a presnom dátume jej umučenia nemáme spoľahlivé. Jej smrť je datovaná do obdobia prenasledovania kresťanov cisárom Diokleciánom okolo r. 306.  Patrí k najznámejším sväticiam raného kresťanstva a je zaradená medzi štrnásť pomocníkov v každej núdzi.

V ikonografii je zobrazená v dlhom odeve s pásom a prikrytou hlavou, na odeve má plášť, ktorý je nazývaný ako ochranný plásť, ako panna s vežou je často zobrazená s dvomi inými pannami sv. Margitou Antiochijskou s atribútom draka a sv. Katarínou Alexandrijskou s polkolesom. Atribúty sú meč, veža, kalich s hostiou, pochodeň a pštrosie pero.

 

Sv. Izaiáš, prorok

Narodil sa okolo r. 770 pred Kristom v Jeruzaleme. Bol ženatý a jeho manželka sa spomína ako  prorokyňa. Mal aspoň dvoch synov a dal im symbolické mená, ktoré vystihovali podstatu jeho prorockého poslania: Šeár-jašúb (zvyšok sa obráti, zvyšok sa vráti) a Mahér-šalál-chaš-baz (náhla korisť, rýchla lúpež).  

Jeho styky s judským kráľovským dvorom, vzdelanie, kultúrny a politický rozhľad a najmä vynikajúce duchovné vlastnosti, ktorými bol obdarovaný, ho plne kvalifikovali na jeho budúce prorocké poslanie - byť hovorcom Boha medzi ľudom.  Boh povolal Izaiáša za proroka v roku smrti kráľa Oziáša. Ako prorok pôsobil v čase panovania troch judských kráľov, keď toto kráľovstvo prežívalo vážnu náboženskú a politickú krízu. Izaiáš varoval kráľov pred spojenectvom s Asýrčanmi a Egypťanmi.

Život proroka bol veľmi pohnutý. Neustále sa musel boriť s nevierou ľudu, ktorému bol prorokom. Pôsobil po prorokoch Amosovi a Ozeášovi a bol súčasníkom proroka Micheáša. Prevyšuje  ich však nielen literárnymi schopnosťami, ale najmä teologickou náplňou svojich prorockých rečí. Izaiáš býva nazývaný evanjelistom Starého zákona. Tým, že mal veľké nadanie a vzdelanie a mal aj množstvo učeníkov, takže mnohí hovoria o Izaiášovej škole, ktorá jeho posolstvo potom odovzdávala z generácie na generáciu. Podľa bybylónskeho Talmudu a kresťanskej Tradície Izaiáš zomrel mučeníckou smrťomu za vlády kráľa Manassesa (687 - 642). Izaaiáš predpovedal príchod Mesiáša Emanuela, jeho utrpenie, ako aj návrat Izraela k Bohu.

 

Sv. Eliáš, prorok

Sv. Eliáš, prorok žil v 9. storočí pred Kristom. Bol jedným z prorokov Starého zákona, ktorý  neúprostne bojoval proti pohanskej viere a pohanským kultom, rozšíreným najmä za kráľa Achaba a jeho ženy Jezabel. Eliáš patril k najpopulárnejším postavám Starého zákona. Jeho úcta sa šírila predovšetkým z biblických miest jeho pôsobenia, najmä z Karmelu, kde porazil štyristopäťdesiat Bálových prorokov a štyristo prorokov Ašery a prejavil tu jednoznačne víťazstvo pravého Boha.

Najčastejšie bola znázorňovaná scéna, keď bol Eliáš vzatý do neba. Často vidíme Eliáša tiež ako sedí pod kríkom, krkavec alebo anjel mu prinášajú chlieb a vodu. Tiež je známa udalosť, keď Eliáš pochopil, že v šume tichého vánku sa mu zjavuje Boh.

Je patrónom karmelitánskeho rádu, lietadiel a vzducholodí.  Je vzývaný proti nečasu a proti ohňu. V ikonografií je zobrazený ako pustovník.

 

Sv. Vavrinec, diakon a mučeník

Narodil sa v Španielsku okolo r. 230. Patril k sprievodu pápeža Sixta II. a spolu s ním podstúpil aj mučenícku smrť. Jeho služba spočívala okrem posluhovania pri oltári hlavne v rozdávaní almužny chudobným a chorým. Bol správcom cirkevného majetku. V čase prenasledovania cisára Valeriána všetok majetok kresťanov prepadol v prospech cisára. Preto po mučeníckej smrti Sixta II. cisárov námestník vyžadoval od Vavrinca vydanie všetkého majetku Cirkvi. Vavrinec sľúbil, že do troch dní ho zhromaždí. Počas 3 dní porozdával  všetko chudobným a chorým, priviedol ich pred námestníka a povedal: "Hľa! Toto sú opravdivé poklady našej Cirkvi, to je naše zlato, perly a šperky, ktoré som sľúbil ukázať a dať." Námestník  to pokladal za hrubú ukrážku a dal Vavrinca kruto  mučiť. Bili ho olovenými palicami, položili ho na žeravé pláty a nakoniec ho upálili na rošte. Nad hrobom mučeníka je postavená jedna zo siedmych hlavných bazilík Ríma, ktorá bola viackrát prestavaná. Veľkým ctiteľom sv. Vavrinca a obnoviteľom baziliky bol aj blahoslavený Pius IX. Jeho telo r. 1881 slávnostne preniesli z Chrámu sv. Petra do tejto baziliky, kde je dnes vystavené k úcte neďaleko hlavného oltára, v ktorom sú pozostatky svätca. Úcta sv. Vavrinca bola po úcte k sv. Petrovi a Pavlovi najviac rozšírená v Ríme, o čom svedčí fakt, že okrem  spomínanej baziliky je mu v Ríme zasvätených viac ako 30  ďalších kostolov.

V ikonografii je zobrazený ako mladík s ražňom, často s mešcom peňazí a chlebom, zriedkavejšie s knihou.

 

Sv. Patrik, biskup

Sviatok svojho patróna svätého Patrika dnes slávia všetci Íri nielen vo svojej vlasti, ale v celom svete.  Ako malé dieťa bol unesený írskymi pirátmi zo svojej vlasti z Anglie, z domu bohatých rodičov. Šesť rokov prežil ako otrok a až v mladistvom veku sa mu porarilo ujsť, vrátil sa do Írska a ako mních svojou skromnosťou, láskou a trpezlivosťou odvracal  drsných Írov z ich divokých ciest.  Podarilo sa  mu nepochopiteľné - bývalý otrok v Írsku sa stal apoštolom pokoja Írska. Pápež Celestín I. ho vymenoval za prvého írskeho biskupa. V Armagh zriadil prvú diecézu, neskôr zakladal biskupstvá a farnosti po celom ostrove. Na ich obsadenie vždy hľadal svedomitých a dobre pripravených kňazov a biskupov. Iba málokto dokáže pochopiť to, čo urobil. Svätý Patrik žiari Írsku aj dnes, napriek drsnosti  a duchovnej biede, napriek tvrdému rozdeleniu ostrova, ktorý vďaka Patrikovi dostal meno "ostrov svätých". Mnohí dúfajú, že na orodovanie svätého Patrika sa ostrov zjednotí politicky aj nábožensky. Vzývajú tohto svojho veľkého misionára, biskupa a svätca, ktorý mal aj zázračnú schopnosť uzdravovania, aby pomohol ozdraviť  zmýšľanie ľudu a bola nastolená jednota. Legenda hovorí, že pomocou   ďatelinového lístka Patrik vysvetľoval pohanom tajomstvo života Najsvätejšej Trojice.

V ikonografii je zobrazený v biskupskom rúchu s ďatelinovým lístkom, kamennými doskami a hadmi.

 

Sv. Marek, evanjelista

Evanjelista Marek pochádzal z Jeruzaléma. V knihách Nového zákona vystupuje pod menom Ján, Skutky apoštovlov ho spomínajú ako "Jána, ktorý sa volá Marek", syn Márie, ktorá bola vlastníčkou domu, v ktorm sa konala Posledná večera. Bol určeníkom sv. Petra. Jeho evanjelium zachytáva vo veľkej miere katechézy apoštola sv. Petra. Marek so svojím príbuzným Barnabášom sprevádzal Pavla na jeho prvej misijnej ceste. Počas dlhšieho pobytu v Ríme bol v v blízkosti apoštola Petra, ktorý ho nazýva "svojím synom".

Podľa tradície sv. Marek založil kresťanskú obec v Alexandrii, kde bol prvým biskupom. Tam bol zaistený a vlečený cez mesto do väzenia. Zakrátko podstúpil mučenícku smrť (okolo r. 67). Je patrónom spisovateľov, notárov, murárov, košikárov, sklárov, ako aj miest: Benátok, Bergama, aj Albánska. Vzývajú ho počas jarnej sejby ako aj v otázkach počasia. Benátky, kde sú uložené jeho relikvie prinesené z Alexandrie,  postavili na jeho počesť baziliku - posvätenú v r. 836.  Dnešná pochádza z r. 1063 - 1074.

V ikonografii je zobrazený v oblečení arcibiskupa, s páliom, alebo ako biskup východného ritu. Drží v ruke zatvorenú alebo otvorenú knihu. Symbolizujú ho okrem iného lev s krídlami - jeden z evanjeliových symbolov (pretože Marek začína evanjelium kázaním sv. Jána Krstiteľa na púšti), tiež lev pri nohách, figovník, zvitok.

 

Sv. Lukáš, evanjelista

Sv. Lukáš, tvorca evanjelia a Skutkov apoštolov, bol pôvodom z Antiochie. Svoje poznanie čerpal v slávnych školách rodného mesta. Zasvätil sa medicíne, v ktorej podľa sv. Hieronyma dosiahol veľkú slávu. Aj po prijatí kresťanstva sa venoval lekárskej praxi. Podľa tradície sa vyznačoval aj ako maliar. Starí spisovatelia hovoria, že sa po ňom zachovalo niekoľko obrazov Spasiteľa a obrazov Panny Márie. Je ťažké s istotou povedať, či sv. Lukáš bol pôvodom žid, alebo pohan. Tiež nevieme,   kedy a  kým bol získaný pre Krista, hoci niektorí tvrdia, že Lukáš bol tým učeníkom, ktorý po Kristovom vzkriesení išiel s Kleofášom z Jeruzalema do Emauz a mal po ceste možnosť rozprávať sa so vzkrieseným Kristom. V r. 51 po Kristovi nasadol so sv. Pavlom na loď, odplával do Troady v Macedónsku a podieľal sa na všetkých jeho námahách, nebezpečenstvách a žiaľoch. Svätý Pavol úprimne miloval a ctil si svojho spolupracovníka, vidieť to z jeho listov. V r. 56 ho vyslal so sv. Timotejom do Korinta. Už v tom čase sa šírili rôzne nezmysly a klamy o živote a učení Krista. Lukáš napísal evanjelium niekedy okolo r. 80, no niektorí sú za jeho skoršie datovanie.

Je patrónom Bologne, Padovy, lekárov,maliarov, notárov a chirurgov, zlatníkov, knihárov, kresťanského umenia.

V ikonografii je zobrazený s býkom, symbolom tohto evanjelistu, často s obrazom Panny Márie, nakoľko v evanjeliu má najviac zmienok o Božej Matke. 

 

Sv. Matúš, apoštol a evanjelista

Patril medzi Dvanástich apoštolov. V Evanjeliu sv. Marka (2, 14) je nazvaný "Lévi, syn Alfejov" z Kafarnauma. Ježiš ho povolal za svojho učeníka, keď zastával úrad mýtnika. Matúš pred nasledovaním Majstra vystrojil hostinu, na ktorú pozval mýtnikov a hriešnikov. Najstaršia tradícia pripisuje Matúšovi autorstvo prvého evanjelia, napísaného pre Židov v aramejskom jazyku, ktoré argumentuje, že Ježiš je očakávaným Mesiášom. V ňom sa splnili všetky proroctvá. Ako svedčí Klement Alexandrijský, Matúš do r. 42 žil a učil v Jeruzaleme, potom sa vydal do Etiopie, kde podstúpil mučenícku smrť. Podľa iných mienok apoštoloval v krajine Partov ako aj v Perzkii. Podstúpil mučenícku smrť.  Jeho relikvie v 10. storočí mali byť prevezené z Východu do Salerma v blízkosti Neapolu.

V ikonografii je zobrazený v podobe mladíka, neskôr, zvlášť v byzantskom umení, ako sivovlasý starec. V západnom umení od čias stredoveku dominuje obraz silného, bradatého muža v strednom veku. Oblečený býva do tradičných dlhých bielych apoštolských šiat a do tuniky. Tiež býva zobrazený v sediacej polohe, keď píše, stojí pri ňom anjel, ktorý mu odovzdáva inšpiráciu. Jeho atribútmi sú kniha a pero, meč alebo halapartňa, postava okrídleného mladíka, mešec s peniazmi pri nohách, cestovná kapsa.

 

Sv. Ján, apoštol a evanjelista

Sväté písmo nám podáva presné údaje o tomto apoštolovi. Otec bol rybár Zebedej a matka Salome. Pochádzal z Betsaidy pri Genezaretskom jazere. Učeníkom Ježiša Krista sa stal spolu so svojím bratom Jakubom. On je ten apoštol, ktorého Pán miloval. Bol svedkom vzkriesenia Jairovej dcéry, bol pri premenení na hore Tábor, ale aj v hodine úzkosti Ježiša na Golgote a ako jediný z apoštolov stál pri Ježišovom kríži.  Po Turícach stál po boku Petra a Pavol ho nazýva stĺpom Cirkvi. Ohlasoval evanjelium v Efeze a tam s ním istý čas žila aj Ježišova matka Mária, ktorú mu do opatery zveril Pán. Po jej smrti apoštol pokračuje v svojom poslaní. Za cisára Décia, ktorý kruto prenasledoval cirkev, bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Patmos, kde napísal Apokalypsu. Po návrate z vyhnanstva napísal vo vysokom veku štvrté evanjelium. Okrem toho je autorom  troch listov.

Zomrel okolo r. 101. Najčastejšie je prezentovaná mienka, že jeho hrob je v Efeze. Najslávnejší zvyk na sv. Jána je požehnávanie vína. Pochádza to z legendy, že ktosi chcel otráviť apoštola a podali mu kalich s jedom. Apoštol kalich požehnal, nato vyšiel z neho  had a apoštol nápoj vypil bez ujmy na zdraví. Nové požehnané víno nazývajú kalichom lásky sv. Jána.

V ikonografii je zobrazený s orlom, inokedy ako mladý muž s kalichom a hadom, ako ctihodný starec, čo poukazuje na skutočnosť, že zomrel vo vysokom veku.

 

Sv. Ján krstiteľ

Narodil sa v Judei ako syn starozákonného kňaza Zachariáša a Alžbety. Jeho narodenie sprevádzali zázračné udalosti. Bol príbuzným Ježiša Krista. Žil na púšti asketickým životom. Na prelome  rokov 28/29 pri Jordáne v blízkosti Jericha začal verejne učiť o prichádzajúcom Božom kráľovstve a udeľovať krst pokánia. Ukázal na Ježiša ako očakávaného Božieho Baránka a nazval ho Mesiášom.

Nebojácne vystúpil  proti kráľovi Herodesovi Antipasovi, odsúdil jeho neplatný zväzok s Herodiadou, bratovou ženou, čo ho stálo život. Herodes ho dal chytiť a uväzniť v pevnosti Macheront. Vtedy mal niečo cez tridsať rokov. V Jánovi Krstiteľovi sa stretáva úsilie o svätosť, život plný askézy a pokánia, sila charakteru a nekompromisnosť.  Bol prvým svätým uctievaným v celej Cirkvi. Jemu je zasvätená rímska Bazilika sv. Jána v Lateráne. Je patrónom Rakúska, Francúzska, Holandska, Malty, Nemecka, Provensálska, Maďarska, Akvitánie, Aragónska, Bratislavsko-trnavskej, Varšavskej, Vroclavskej arcidiecézy, viacerých miest,  mnohých reholí,  mníchov,  panien, pastierov, kováčov, obuvníkov, kožušníkov, sedlárov, abstinentov, slobodných matiek, odsúdených na smrť.

V ikonografii je zaobrazený ako dieťa, mladík alebo asketický muž, oblečený do zvieraej kože alebo plášťa z ťavej srsti. Jeho atribútmi sú: Baránok Boží, baránok na ramenách, na knihe alebo pri nohách, baránok s kalichovm, hlava na mise, kríž.

 

Sv. Dávid

O kráľovi Dávidovi máme bohaté pramene v knihách Starého zákona. V Prvej knihe Samuelovej je v 16. kapitole opis pomazania Dávida za kráľa a jeho príchod na kráľovský dvor. Nasleduje opis stretnutia Dávida s Jonatánom a kráľom Šaulom, víťazstva nad Goliášom, ako aj opis vyhrocovania situácie so Šaulom až po smrť kráľa Šaula. V Druhej knihe Samuelovej je opis nástupu Dávida na kráľovský trón až po sčítanie ľudu. Prvá kniha kráľov zachytáva v prvých dvoch kapitolách starobu a smrť kráľa Dávida. Podrobný životopis sa nachádza v Prvej knihe kroník. Ide o zmienku v podrobnom rodokmeni od Adama až po druhý rodokmeň Benjamínovcov. Potom už v kapitolách 10. - 29.  nasleduje podrobný opis udalostí zo života kráľa Dávida. Meno kráľa Dávida je uvádzané aj v Knihe žalmov. Pripisuje sa mu až 73 žalmov.  Na kráľa Dávida sa odvoláva  aj sám Ježiš.  On sám je označený ako potomok kráľa Dávida. 

Je patrónom hudobníkov, spevákov, básnikov a baníkov.

V ikonografii je zobrazený ako spevák s kráľovskými insigniami, alebo s hudobným nástrojom harfou,  alebo citarou. Málokedy vidieť pri jeho nohách hlavu Goliáša.

 

Sv. Elizej, prorok

Elizej pochádza zo severovýchodnej Palestíny, z galilejsko-samarijského pohraničia. Jeho osudy a skutky späté s pohnutými dejinami Izraela sú zachytené v Prvej a Druhej knihe kráľov (1 Kr 19, 16 - 2 Kr 13, 20).

Jeho otec Safat bol bohatý držiteľ pôdy. Keď prorok Eliáš povolal Elizeja do prorockej služby, ten práve oral na otcovej roli. "Dvanásť záprahov volov mal  pred sebou, on bol pri dvanástom." Keď náňho Eliáš hodil svoj plášť ako znak povolania, Elizej si vyžiadal iba dovolenie rozlúčiť sa s rodičmi. Na znak toho, že definitívne končí s minulým spôsobom života, zabil voly, na ktorých oral, uvaril či upiekol ich mäso a pohostil tých, čo s ním pracovali. Bola to veľmi nezvyčajná rozlúčka: rozhodná, ale pritom ohľaduplná voči tým, ku ktorým ho dovtedy viazali rodinné a spoločenské putá.

Istý čas bol Eliášovým sluhom a spoločníkom. Ale keď "Eliáš vystúpil vo váchrici do neba" (2 Kr 2, 11), Elizej zdedil jeho plášť i jeho prorocké poslanie. Bol predovšetkým "Boží muž". V Božom mene ohlasoval a často zázračne sprostredkoval Božiu spravodlivosť: záchranu i záhubu, odmenu i trest. Izraelské dejiny tohto obdobia sú plné násilia a boja vyznávačov jedného Boha s ctiteľmi pohanských modiel, nepriateľov Izraela s vyvoleným národom. Prorok stál jednoznačne na strane vyvoleného národa, ale keď sa Izraeliti zaťato stavali proti Bohu, neváha ich odsúdiť a prorokovať proti nim.

Elizej však nebol iba vykonávateľ spravodlivosti. V biblickom rozprávaní nachádzame aj state, ktoré prezrádzajú hrejivú ľudskosť,  prejavy vďačnosti a milosrdenstva. Vidíme ich v jeho vzťahu k sunamitskej hostiteľke (porov. 2 Kr 4,8 - 37, 8, 1-6), v pomoci zadĺženej žene (porov 2 Kr 4, 1 - 7), vo veľkodušnosti voči Aramenjcom, ktorí ho prišli zajať (porov. 2 Kr 6, 1 - 23). Za dobrodenia, ktoré  konal v Božom mene, nechcel nič prijať. Tak odmietol bohaté dary sýrskeho vojvodcu Námana. Ale naopak, tvrdo potrestal  malomocenstvom svojho sluhu, ktorý si v prorokovom mene  vypýtal od Sýrčana peniaze (porov. 2 Kr 5, 1 - 27).

Prorok Elizej zomrel v čase panovania Izraelského kráľa Joasa,  Joachazovho syna, niekedy okolo r. 790 pr. Kr.  Starozákonná Kniha Sirachovcova (po latinsky nazývaná aj Ecclesiasticus) hovorí o prorokovi Elizejovi (porov. Sir 48, 13 - 15).

"(Keď) Eliáša zastrela víchrica, Elizej bol naplnený jeho duchom. Za života sa nebál nijakého vladára, nikto v ňom nemal prisluhovača. Nič mu nebolo nemožné, jeho telo si aj v hrobe zachovalo prorockú moc. Za života konal zázraky, ale aj mŕtvy ešte konal podivuhodné skutky."

Starozákonný prorok Elizej nepatrí medzi štyroch veľkých a dvanástich malých prorokov, ktorí zanechali prorocké spisy zachytené v Biblii. So svojím učiteľom Eliášom však predstavujú veľmi silné prorocké osobnosti, ktoré si zaslúžia našu pozornosť.

 

Sv. Filip a Jakub, apoštoli

Obidvaja ohlasovali posolstvo spásy Ježiša Krista. On sám ich povolal a poslal. Aj naším poslaním je ohlasovať posolstvo spásy a pokoja svetu. Ako si ho plníme? Mali by sme sa nechať inšpirovať ich príkladom, lebo iba vtedy má zmysel na nich spomínať.  Filip opustil  svoju domovinu a ohlasoval posolstvo spásy vo Frýgii a Malej Ázii, kde v službe ohlasovania položil aj svoj vlastný život, naplniac tak slovo svojho Majstra: Nikto nemá väčšej  lásky, ako keď svoj život položí za priateľov. Apoštol Jakub mal primenie Spravodlivý. My sme si význam tohto slova veľmi zúžili. Spravodlivý podľa nás je ten, kto každému dá, čo mu má dať a čo mu patrí.  Semitské národy však tento titul radi dajú tým, ktorí robia oveľa viac, ktorí nielen dajú každému, čo mu patrí, ale robia aj naviac. Pomáhajú a nič za to nečakajú, obetujú sa pre záchranu iných, vedia si vážiť svoj život, ale neváhajú ho obetovať pre záchranu iných.  Obidvaja apoštoli, o ktorých živote máme správy zo Svätého písma,  podľa tradície položili život za Krista. Ich hrob sa nachádza v Ríme v Chráme dvanástich apoštolov.

V ikonograii je Filip zobrazený ako mladík s krížom a berlou. Ako atribúty mučenia má kamene a meč. Jakub je znázornený v dlhej tunike s kyjom alebo veslom.

 

Sv. Matej, apoštol

V predkoncilovom období (Druhý vatikánsky koncil 1962 - 1965) jeho liturgický sviatok bol     24. februára. Po reforme kalendára sa slávi 14. mája. Matej bol zvolený za apoštola na miesto zradcu Judáša. Podmienkou jeho zvolenia bolo,  že musel byť svedkom účinkovania Ježiša Krista. Podľa toho usudzujeme, že patril medzi iných sedemdesiatich dvoch učeníkov, ktorých Pán poslal do miest a dedín, kam sa sám chystal ísť. O jeho účinkovaní v evanjelizačnej apoštolskej činnosti nemáme žiadne správy. Podľa tradície zomrel mučeníckou smrťou v Etiópii. Stalo sa tak po kameňovaní a sťatí sekerou okolo r. 63. Iní jeho umučenie kladú do Palestíny. Jeho úcta bola  rozšírená v Cirkvi od počiatku. Cirkevný spisovateľ Klement Alexandrijský (2. - 3. storočie) dokonca vo svojich spisoch cituje tri  výroky pripisované tradíciou sv. Matejovi. Jeho telesné pozostatky boli cisárovnou sv. Helenou darované mestu Trevir. Časť jeho pozostatkov sa nachádza v Chráme sv. Justiniány v Padove a časť v slávnom rímskom relikviári v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore).

V ikonografii je zobrazený ako apoštol s knihou a zvitkom,  alebo s nástrojmi jeho mučenia kameňmi a sekerou.

 

Sv. Barnabáš, apoštol

Barnabáš, pôvodným menom Jozef, pochádzal z Cypru. Keď prijal kresťanstvo, celý svoj majetok odovzdal apoštolom. Zaznamenávajú to Skutky apoštolov: Jozef, apoštolmi nazývaný Barnabáš, to znamená Syn útechy, levita, rodom z Cypru, predal pozemok, ktorý mal a peniaze priniesol a zložil k nohám apoštolov (porov. Sk 4, 36 - 37). Bol to Barnabáš, ktorý po prvý raz uviedol novoobráteného Pavla do kresťanskej obce v Jeruzaleme. Bol človekom dobrým, plným Ducha Svätého a viery (porov. Sk 11, 24). Bol vyslaný apoštolmi do Antiochie Sýrskej,  aby tam riadil a posilňoval kresťanov. Vyhľadal Pavla v Tarze a spolu s ním spolupracoval celý rok. Bol jeho spoločníkom na jeho prvej misijnej ceste v Malej Ázii (porov. Sk 13, 1 - 14, 27). Podľa tradície po Jeruzalemskom koncile (Sk 15, 2n.) sa vrátil na Cyprus, kde viedol apoštolskú činnosť ako prvý biskup a pastier tohto ostrova. Pôsobil v Ríme, Alexandrii, Miláne. Podľa tradície okolo r. 60 v Salamine zomrel mučeníckou smrťou, bol ukameňovaný. Hoci nepatril do kolégia dvanástich apoštolov, Cirkev mu udelila čestný titul apoštol. Je splolupatrónom miest Florencie a Milána, kde podľa podania učil. Je orodovníkom proti hádkam, sporom, smútku, tiež ochranca proti ľadovcovej búrke.

V ikonografii je zobrazený ako starší muž s dlhou bradou v tunike a plášti,  alebo v biskukpskom odeve, niekedy dokonca ako kardinál. Jeho atribútmi sú: evanjeliár, pergamenový zvitok, olivová ratolesť, halapartňa, model kostola.  

 

Sv. Peter a Pavol, apoštoli

Apoštol Peter bol syn rybára Jonáša z Betsaidy Galilejskej. Jeho pôvodné meno bolo Šimon. Býval v Kafarnaume,  bol ženatý. Kristus ho povolal spolu s jeho bratom Andrejom.                    V evanjeliovej správe o ustanovení Dvanástich dostal od Ježiša nové meno - Peter. Patril do skupiny jeho najbližších. V mene Dvanástich vyznal, že Ježiš je Mesiášom, Božím Synom (porov. Mt 16, 16n). Po zmŕtvychvstaní sa Kristus zjavil Petrovi, pričom mu odovzdal pastiersku moc nad Cirkvou (porov. Jn 21, 15 - 17). Po zoslaní Ducha Svätého predniesol misijnú reč Židom,  stál na čele učeníkov a prvej kresťanskej komunity v Jeruzaleme. Evanjelium hlásal aj mimo Jeruzalema - v Samárii, Lyde, Jaffe, Cézarei. Po zázračnom vyslobodení z väzenia (r. 42) odchádza do Antiochie a potom do Ríma, kde vedie cirkevnú obec do svojej smrti r. 67.  Evanjeliá ukazujú jeho zvláštnu pozíciu v skupine apoštolov. Spisy Nového zákona ho spomínajú 150 ráz. Počas prenasledovania kresťanov Neronom (v r. 64 - 67) bol Peter uväznený a ukrižovaný dole hlavou. Je autorom dvoch listov, ktoré patria do Nového zákona. Nad jeho hrobom postalili v r. 320 chrám, ktorý nadobudol poslednú formu v podobe Vatikánskej baziliky. Jeho nástupcovia v Ríme mali vedomie svojej výnimočnosti v poslaní Cirkvi vzhľadom na poslanie sv.  Petra.

Sv. Peter, prvý pápež, je patrónom viacerých diecéz a miest. Je predovšetkým patrónom pápežov a biskupov. Uctievajú si ho rybári, stavitelia mostov, kováči, kamenári, námorníci, hodinári. Vzývali ho ako orodovníka počas epilepsie, horúčky, zimnice, poštipania hadom.

Spolu so sv. Pavlom im patrí titul apoštolské kniežatá.

V ikonografii je sv. Peter zobrazený v tunike - oblečení apoštola, ako biskup alebo pápež v pontifikálnych šatách. Od XII. stor. je predstavovaný  ako sediaci na pápežskom tróne. Atribútmi sú : anjeli, okovy, dva kľúče, ktoré symbolizujú kľúče Božieho kráľovstva, kohút, obrátený kríž, kniha, loď, zvitok, pastorál, ryba, siete, skala - tvoriace narážku na udalosti v jeho živote, tiera v rukách.

Šavol - Pavol, autor zachovaných 13 listov  kresťanským obciam, začlenených do kníh Nového zákona, sa narodil v Tarze okolo r. 5 - 10 po Kristovi. Pochádzal zo židovskej rodiny, silno spojenej  s tradíciou. Jeho rodina získala rímske občianstvo. Vyučil sa remeslu ako tkáč stanového  plátna. Tóru študoval v rabínskej škole v Jeruzaleme. Horlivosť v úsilí o zachovanie náboženskej tradície spôsobila, že keď mal okolo 25 rokov, stal sa rozhodným odporcom  a prenasledovateľom kresťanstva. Bol svedkom kameňovania diakona Štefana. Okolo r. 35  sa z vlastnej vôle vydal s odporúčajúcimi listami do Damasku, (porov. Sk 9, 1n, Gal 1, 15-16), aby tam zatkol kresťanov. Po náhlom, nečakanom a zázračnom obrátení prijal krst a postupne zmenil meno na Pavol. Po troch rokoch pobytu v Damasku,  ako aj krátkom pobyte v Jeruzaleme vykonal tri misijné cesty. V Palestíne bol uväznený. Dva roky bol  vo väzení v Cézarei, keď sa odvolal na cisára, bol deportovaný morskou cestou do Ríma.  Dva roky bol vo väzení s pomerne miernym poriadkom. Oslobodený sa vydal do Španieska . Uväznili ho druhý raz (r. 64). V Ríme čakal na zakončenie procesu ako aj na rozsudok. Zomrel mučeníckou smrťou. Ako rímsky občan bol sťatý mečom v tom istom roku 67 ako sv. Peter. V Ríme v 4. storočí uložili pozostatky sv. Pavla do hrobky, nad ktorou vybudovli Baziliku sv. Pavla. Je patrónom početných reholí,  miest, námorníkov, prievozníkov, tkáčov. 

V ikonografii je sv. Pavol zobrazený v dlhkej tunike a plášti. Jehko atribútmi sú: baránok, kôň, slonová kosť, meč.

 

Sv. Tomáš, apoštol

Tomáš, nazývaný tiež Didymus - Dvojča, pochádzal z Galilei z Palestíny, kde sa živil rybolovom. Patril do úzkeho kruhu Dvanástich. Evanjeliá ho spomínajú niekoľkokrát: keď je ochotný ísť s Ježišom na smrť, vo večeradle počas Poslednej večere, osem dní po zmŕtvýchvstaní, keď po predchádzajúcej nevere vkladá ruku do boku Ježiša. Podľa tradície sv Tomáš evanjelizoval Partov (Iran). Dostal  sa až do Perzie a Indie, kde sa údajne stretol s mudrcami, ktorí našli Mesiáša v Betleheme. Poučil ich o kresťanskej viere a vysvätil za biskupov. Tu obrátil na vieru kráľa menom Gundaphar. Dodnes sa v Indii  označuje časť kresťanov ako "Tomášoví  kresťania". Tomáš tu podstúpil mučenícku smrť v Kalamine prebodnutím (okolo r. 67, alebo r. 72). Pochovali ho v Mailapur (dnes predmestie Madrasu). Dodnes sa tu nachádza kamenný reliéf svätca. V 3. storočí,  práve 3. júla, relikvie preniesli do Edessy, potom na ostrov Chios. V r. 1258 ich križiaci previezli do Ortony v strednom Taliansku. 

Je patrónom Indie, Portugalska, miest Urbino, Parmy, Rigy, tiež architektov, staviteľov, tesárov, geodetov, kamenárov, murárov, stolárov, manželstiev, teológov. 

V ikonografii je zobrazený ako mladík (do 13. stor. na Západe, do 18. stor. na Východe), neskôr ako starší muž v tunike a plášti. V ikonografickej prezentácií sa opakuje niť "neveriaceho" Tomáša. V Bazilike Svätého kríža v Ríme ako vzácna relikvia sa nachádza jeho prst, ktorý vložil do rán Zmŕtvýchvstalého. Atribútmi svätca sú uhlomer, kalich, kniha, meč, srdce, kopija, ktorou ho prebodli, zvitok.

 

Sv. Jakub, apoštol

Sv. Jakub, nazývaný Väčším alebo Starším, bol synom rybára Zebedeja a Salome z Betsaidy. Ježiš ho povolal spolu s bratom Jánom. Spolu s Petrom i Jánom patril do skupin apoštolov, ktorí boli Ježišovi najbližší. Boil svedkom vzkriesenia Jairovej dcéry, Premenenia Pána ako aj agónie Krista v Getsemanskej záhrade. Živá povaha Jakuba a Jána spôsobila, ze Ježiš ich nazval "synmi hromu".  Svätý Jakub ako prvý z apoštolov podstúpil, podľa predpovede Krista, mučenícku smrť. V Jeruzaleme okolo r. 44 bol sťatý mečom na príkaz Herodesa Agripu I.  Podľa starej španielskej tradície jeho relikvie spočívajú v Santiago de Compostela. Najskôr však boli pochované okolo r. 70 na Sinaji, kde postalili kráštor k jeho úcte (dnes Kláštor sv. Kataríny). Zahránené pozostatky pred Sarcénmi boli v 8. storočí prenesené do Španielska. V stredoveku jemu zasvätená svätyňa bola jednou z najnavštevovanejších. Dodnes tu putujú početné púte v skupinách i jednotlivci. V ostatnom čase znova ožili pútnické cesty, po ktorých tu prichádzajú pútnici stovky kilometrov z celej Európy ako v stredoveku.

Je patrónom Šapanielska a Portugalska.

V ikonografii je zobrazený ako starec so silnou stavbou tela v dlhej tunike a v plášti, ako pútnik v klobúku so širokou strieškou. Jeho atribútmi sú mech, pútnická palica, kniha, meč, mušľa, kapsa, turecký turban, zvitok.

 

Sv. Bartolomej, apoštol

O svätcovi máme niekoľko správ  vo Svätom písme, predovšetkým v evanjeliu sv. Jána (jn 1,24 - 51, Mt 10,30, Mk 3, 8, Lk 6,4). Jeho pôvodné meno bolo Natanael a sám Ježiš o ňom vydáva svedectvo ako o mužovi, v ktorom niet lsti (jn 1,48). Jeho domovom by mala byť Kána Galilejská. K Ježišovi ho priviedol Filip. Podľa tradície mal hlásať evanjelium v Arménii, Indii a Mezopotánii. Evanjelizačná činnosť narážala na odpor u pohanských kňazov, čo viedlo až k mučeníckej smrti. Napriek  tomu, že nemáme presne dokumentované miesto a spôsob umučenia sv. apoštola, nič to nemení na jeho veľkosti. Tú môžeme spoznať z prameňa pre nás najcennejšieho a to zo Svätého písma.

V ikonografii je zobrazený ako človek, ktorý vo svojich rukách drží vlastnú kožu, nakoľko podľa starovekých prameňov bol odsúdený na tzv. perzský spôsob smrti - odratie z kože a následne ukrižovanie. Niektoré  pramene hovoria aj o sťatí. Jeho atribúty sú kríž, sťahovací nôž, pútnická palica, kniha alebo zvitky Písma, vlajka.

 

Sv. Šimon, apoštol

Sväté písmo ho nazýva Horlivec (Sk 1, 13), alebo  Kánanejský na odlišenie od Šimona, ktorého Pán nazval Petrom (Mt 10,4, Mk 3,18, Lk 6,15). O jeho živote a smrti nevieme nič bližšie. Usudzujúc z jeho prímenia v Skutkoch apoštolov môžeme predpokladať, že patril k hnutiu zelótov - teda tých, ktorých cieľom bolo zbaviť Palestínu pohanov. Podľa vzoru starozákonného Finesa ohnivo horlili proti prestupovateľom zákona a neskôr chceli vydobyť nezávislosť od Ríma. Bola to bojovná skupina radikálnych Židov. Podľa prímenia Kánanejský môžeme predpokladať, že pochádzal z Kány. Jediné čo vieme o jeho živote po zmŕtvychvstaní Krista je, že evanjelista Luiáš ho výslovne menuje v apoštolskom zbore, ktorý sa po Kristovom nanebovstúpení zúčastňuje na voľbe apoštola - náhradníka za zradcu Judáša. Podľa prastarej tradície zomrel v Perzii spolu s apoštolom Júdom Tadeášom. 

Je patrónom farbiarov, pracovníkov s kožou, tkáčov, drevorubačov a murárov.

Ikonografia ho vyobrazuje ako muža s kyjom, pílou, kopijou, mečom a sekerou,  ako nástrojmi umučenia, niekedy má so sebou knihu a kríž. Najčastejšie je vyobrazený s apoštolom Júdom,  čo poukazuje na dávnu tradíciu, že spolu ohlasovali evanjelium Ježiša Krista a spolu aj zomreli. 

 

Sv. Júda, apoštol

Vo svätom písme máme o ňom viacero zmienok. V Evanjeliu sv. Matúša a Marka je jednoducho uvádzaný ako Tadeáš, v Evanjeliu sv. Lukáša a v Skutkoch apoštolov (Sk 1,13) Júda Jakubov. Bol synom Alfea a jeho manželky Márie "sestry" príbuznej Panny Márie. Bol rodným bratom apoštola Jakuba Mladšieho. Výslovne sa o ňom  zmieňuje  svätý Ján pri opise Poslednej večere, keď Spasiteľ na otázku apoštola Júdu "Pane, ako to, že seba chceš zjaviť nám, a svetu nie"? odpovedá: "Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať...". Podľa starých tradícii sa mu pripisuje aj list uvádzaný jeho menom - Júdov list. Biblisti sa však nevedia zjednotiť a tak sú dve mienky, kto je autorom listu. Jedny ho jasne definujú ako list brata apoštola Jakuba brata Pánovho, podľa druhej mienky je autor neznámy, ktorý list napísal pod jeho menom. Bol neohrozený bojovník proti pohanským modlám a sektárom. Jeho úcta sa veľmi rozmohla v posledných storočiach a hlavne vďaka dedeväťdňovým pobožnostiam k svätcovi ako ochrancovi a orodovníkovi v ťažkých životných situáciach. Podľa tradície spolu s apoštolom Šimonom hlásali evanjelium v Arménsku a v Perzii, kde nakoniec spoločne zomreli mučeníckou smrťou.

Je patrónom v každej núdzi a v zúfalých situáciach.

V ikonografii je zobrazený s kyjom, kameňmi, halapartňou a knihou, s apoštolom Šimonom v scéne umučenia.

 

Sv. Ondrej, apoštol

Pochádzal z Betsaidy. Bol rybárom a bratom apoštola Petra. Zo začiatku bol učeníkom Jána Krstiteľa. Pod jeho vplyvom išiel za Kristom, keď bol Kristus pokrstený v Jordáne. Bol prvý, ktorého Ježiš povolal za apoštola. Po celé obdobie verejnej činnosti Pána Ježiša patril medzi jeho najbližších. V ich dome v Kafarnaume sa Kristus často zastavoval. Bol svedkom zázraku v Káne,  zazračného rozmnoženia chleba. Bol Prostredníkom medzi Majstrom a pohanmi. Po Zoslaní Ducha Svätého mal Ondrej pracovať v Ponte a Bytínii (dnes západné Turecko),  ako aj v Trácii (Bulhkarsko) i Grécku. Tam bol 30. novembra  r. 70 v Patras ukrižovaný dole hlavou na kríži vo forme písmena X. Jeho relikvie pápež Pavol VI. odovzdal ortodoxnej cirkvi v Istanbule. 

Je patrónom východnej cirkvi, mnohých miest, manželstiev, cestujúcich, rybárov, rytierov, mäsiarov.  Je orodovníkom zamilovaných, napomáha vo veciach manželstva a vyprosovaní potomstva. 

V ikonografii je zobrazený ako starší muž s hustými, sivými vlasmi a husto zarastenou, krátkou bradou, ako apoštol nosil dlhý plášť, niekedy ako rybár v krátkej tunike. Atribútmi svätého sú kríž sv. Ondreja vo forme X, kniha, ryba, sieť.

 
Reklama