Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


KRESŤANSKÉ POJMY - HISTÓRIA (POKRAČOVANIE)

PROCESIA

Procesia (lat. procedere – napredovať) – forma zbožnosti, posvätný äkon, pri ktorom sa v slávnostnom sprievode prechádza z jedného miesta na druhé vo vnútri chrámu alebo mimo neho (krížová cesta, prosebné, eucharistické procesie a pod.).

 

KADIDLO

Kadidlo (lat. incensum – horiaca vec) je voňavá zmes zo živice určitých rastlín.  V staroveku v Oriente slúžilo na kultovú očistu. Židia ho používali výhradne v liturgii. V ostatných kultúrach malo voľnejšie využitie, osviežovali ním aj vážených hostí. V kresťanstve je symbolom modlitby. V liturgii slúži na uctievanie Oltárnej sviatosti či pri pohrebe.

 

HOMÍLIA

Homília (gréc. homilía – rozhovor) je forma povzbudzujúcej a poučnej kázne, ktorá bola časťou synagogálnej  liturgie v novozákonnom období. Bol to aj veľmi obľúbený spôsob kázania svätých otcov, ako forma výkladu Svätého písma, pri ktorom sa vysvetľovala veta za vetou alebo slovo za slovom s praktickým užívotnením. Dnes sa takto označuje jedna z foriem kázní. Je časťou liturgie, v nej sa počas liturgického roka majú z posvätného textu vykladať tajomstvá viery a normy kresťanského života. Homília je povinná v nedeľu a v prikázané sviatky. Odporúča sa aj vo všedné dni, predovšetkým v Adventnom a Pôstnom období (porov. CIC, kán. 767). Je rezervovaná kňazovi alebo diakonovi.   

 

HOSTIA

Hostia (lat. hostia – obeť, obetný dar) v latinskej liturgii znamená pšeničný nekvasený chlieb, ktorý sa pri konsekračných slovách kňaza počas svätej omše premieňa na Kristovo telo.

 

SUBURBIKÁLNA PRÍSAHA

Suburbikálna prísaha je sľub vernosti biskupov, ktorí  ju do rúk pápeža obyčajne skladali ako držitelia siedmich biskupských sídel v bezprostrednej blízkosti i Ríma: Albano, Ostia, Porto-Santa Rufina, Palestrina, Sabina-Poggio-Mirteto, Fracati/Tusculum a Velletri. Táto prísaha ich zvlášť zaväzovala k pevnej jednote a oddanosti Petrovmu stolcu.

 

HABEMUS PAPAM!

Habemus papam! – latinský výraz „máme pápeža“. Týmito slovami, ktorým predchádza: „Annuntio vobis gaudium magnum...“ (Zvestujem vám veľkú radosť...), dekan kardinálskeho kolégia v posledných storočiach ohlasuje z loggie Baziliky svätého Petra zvolenie pápeža. Zároveň oznámi meno zvoleného a nové meno, ktoré prijal ako najvyšší pastier Cirkvi.

 

IKONOSTAS

Ikonostas (gréc. eikón – obraz a stásis – umiestnenie, povýšenie) je architektonická drevená alebo kovová stena zdobená  ikonami, ktorá v byzantských chrámoch oddeľuje presbytérium od priestoru vyhradeného pre veriacich. V ikonostase sa používa troje dverí: hlavné v strede (cárske) pre celebrantov, dvoje bočných, menších pre službu oltára.

 

MISIA

Misia (lat. missio – poslanie) – označenie úlohy Cirkvi, teda aj každého pokrsteného  ohlasovať a dosvedčovať kresťanskú vieru všetkým ľuďom v zmysle Kristovho príkazu ísť do celého sveta, učiť a krstiť všetky národy (porov. Mk 16,15 – 16).

 

HYMNUS

Hymnus (lat. hymnus – chválospev) – poetická skladba obvykle písaná v hexametroch, ktorá bola v starom Grécku určená nejakému božstvu. V kresťanstve tento termín označuje skladbu v rytmických alebo metrických strofách, určenú na chválu Boha, Panny Márie a svätých. Každý z veršovaných spevov sa zvlášť označuje v Liturgii hodín, a tak zdôrazňuje význam oslavovaného sviatku.

 

SVIATOK VŠETKÝCH SVÄTÝCH

Cirkev mala od začiatku v úcte tých, ktorí sa usilovali dôsledne nasledovať Ježiša Krista vo svojom živote alebo v smrti. Ich „Dies natalis“ – narodenie pre nebo – si uctievali vo výročný deň ich smrti, najmä u mučeníkov. Uctievanie svätých v jeden deň má pôvod pri posviacke rímskeho Panteónu 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. pre Rím ustanovil (608 – 615), aby tento deň slávili v Ríme „na počesť Panny Márie a svätých  mučeníkov“. Pápež Gregor IV. v roku 835 nariadil, že Sviatok všetkých svätých sa bude sláviť na celom kresťanskom Západe 1. novembra.     

 

 GENUFLEXIA              

 Genuflexia (lat. genuflexis zo slovesa geneuflectere – pokľadnutie) – úkon uctievania, poklony a pokory, ktorú vykonávajú veriaci na znak živej viery pred eucharistickým Kristom (pred krížom na Veľký piatok a Bielu sobotu). Cirkev na Západe používa pokľaknutie, východná cirkev metanoiu, t.j. hlboký úklon, po ktorom nasleduje bozkávanie spojených prstov a prežehnanie.   

 

 PRSTEŇ

V antickom Grécku bol znakom slobodného muža (nie otroka), zvlášť vysoko sa cenil pečatný prsteň. Rimania nosili, ako už pred nimi Etruskovia, najprv jednoduché železné prstene, najmä snúbenci. Zlaté prstene boli ozdobou vyššie postavených osôb (napr. senátorov). Môcť nosiť prsteň znamenalo u Rimanov zákonnú ochranu a česť. Štát prepožičiaval toto právo ako odmenu za hrdinstvo vo vojne. Neskôr prsteň, najmä pečatný, sa stal uznávanou legitimáciou vyslanca, aj znakom politickej moci alebo znakom manipulačnej moci s majetkom. Tohto druhu bol aj prsteň, ktorý egyptský faraón nastokol na prst Jozefovi (porov. Gn 41, 42), alebo prsteň,  ktorý dal otec márnotratnému synovi (porov. Lk 15, 22). Aj dnes je znakom lásky a vernosti v manželstve. Vyšší cirkevní hodnostári (pápež, kardináli, biskupi, opáti atď.) ho dostávajú pri uvedení do tejto služby a vyjadruje pevné puto, „zasnúbenie“ so zvereným  cirkevným spoločenstvom.  

 

HLAHOLIKA

Hlaholika – najstaršie slovanské písmo  zostavené Konštantínom – svätým Cyrilom. Základ hlaholiky tvorila malá grécka abeceda. Písmená pre slovanské hlásky odvodil Konštantín z niektorých semitských abecied. Hlaholika predstavovala originálne a dômyselné  písmo, ktoré vyhovovalo fonológii staroslovienčiny. Vynikala aj svojou výtvarnou formou (spočiatku okrúhlu hlaholiku upravili v dalmátskom prostredí počas vrcholného stredoveku na hranatú). Na území Bulharska sa z hlaholiky – počas účinkovania žiakov Konštantína a Metoda – vyvinula cyrilika.

 

ELCOLPIUM

Elcolpium gréc. enkólpion – ktorý je na hrudi) – malá schránka s relikviou svätca, ktorú veriaci v prvých storočiach kresťanstva nosievali na krku. Mala rozličný tvar:. vo forme skrinky alebo kríža, na ktorom bola prosba, biblický verš alebo symbol niektorého tajomstva viery. Vo východných cirkvách je to medailón na hrudi ako znak hodnosti biskupa.

 

DEKRETÁLY

Dekretály - písomné rozhodnutia pápeža v otázkach cirkevného práva, podľa dôležitosti sa delili na buly, breve a apoštolské list y. Z týchto administratívnych predpisov sa postupne zostavovali ucelené zbierky pre potreby právnikov.

 

KANONIZÁCIA

Kanonizácia – svätorečenie, slávnostný úkon, pri ktorom pápež vyhlási za svätého (svätú) osobu, ktorá vynikala kresťanskými čnosťami, pre celú Cirkev. Prvých stupňom kanonizácie je beatifikácia – blahorečenie – uctievanie blahoslaveného  len v určitých oblastiach alebo komunitách.

 

 KAMERLING  

 Kamerling (lat. camarlingus,  odvodené z franského slova kamerling – pridelený na službu v panovníkovej izbe) je funkcia, ktorá sa objavuje s Rímskou kúriou v stredoveku. Ide o úrad zodpovedný za finančnú správu kúrie a majetku Svätej stolice. V súčasnosti je kamerlingom kardinál, ktorý vedie apoštolskú komoru a má na starosti správu majetkov a práv Svätej stolice, a to aj v čase, keď je pápežský stole uprázdnený až do zvolenia nového pápeža.

 

 BREVE

Breve – stručné písomné nariadenie, listina s pečaťou. Od 14. storočia sa breve používalo najmä v pápežskej kúrii.

 

EMERITNÝ

Emeritný (lat. emeritus, príčastie minulé slovesa emereri, z e(x) + mereri – zaslúžiť, doslovne „čo si napokon zaslúžil“) – označenie hierarcha, ktorý opúšťa cirkevný úrad buď po dosiahnutí určitej vekovej hranice, alebo zrieknutím sa, ktoré bolo prijaté (CIC, kán 185). Takto napr. odstupujúci biskup si zachováva titul emeritného biskupa svojej diecézy (CIC, kán. 402).

 

ENCYKLIKA

Encyklika (lat. epistula, encýclica – obežník, pochádza z gréc. slova onkýklios, čo značí cirkulovať, obiehať) – otvorený list, ktorý pápež adresuje celej Cirkvi (alebo jej časti) s obsahom dogmatického, morálneho alebo spoločenského rázu. Encyklika sa zvyčajne pomenúva jej prvými dvoma alebo troma slovami, ktoré zahŕňajú jej obsah (napr. Populorum progressio, Redemptor hominis, Laborem exercens, Spe salvi atď.). Dokumenty pápežského učiteľského úradu a encykliky majú osobitnú autoritu, aj keď sa na ich obsah nevzťahuje pápežská neomylnosť. V poslednom čase sa toto pomenovanie používa aj v listoch východných patriarchov a v Anglikánskej cirkvi.

                                                                                                                         

 

 

 
Reklama