Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


ŽIVOT JE UŽ TAKÝ

Vlak už bol v pohybe, keď rozoznievajúci železný koncert kolies vyrušil klepot ihlicových topánok. Netrval príliš dlho, lebo už po niekoľkých stretnutiach s podlahou zaujala ich majiteľka svoje miesto v mojom kupé. Hádal som jej najviac osemnásť, a ako sa neskôr aj ukázalo, nemýlil som sa. Zavesila modrastý kabátik do kúta, rovnako odložila kabelku, sadla si  a zmĺkla. Zaujala ma a azda aj preto prezrel som si ju od hlavy až po päty. Povšimol som si, že jej tvár prezrádza, že o čomsi premýšľa. Asi pridlhá sa jej zdala doba čakania vlaku v stanici, preto podišla k otvorenému oknu, vystrčila svoju hlavu a skromným hlasom sa spýtala, kedy bude v Bratislave. Neviem teraz naisto povedať či som sa jej otázke zaradoval a či nie, ale z úst mi vyšlo iba zúfalé:   „Prosím?“ Nie,  nezasmiala sa, ako to má vo zvyky väčšina iných v jej veku. Iba stručne zopakovala svoju otázku. Zodpovedal som jej požadovaný údaj a znovu som sa zamyslel, čo je vlastne príčinou jej skleslej nálady. Nedalo mi, aby som sa jej po chvíli na to neopýtal.

Najprv sklopila svoje oči, akoby sa chcela lepšie vžiť do situácie a potom spustila: „Aby som sa predstavila, volám sa Soňa.“ „A ja Roman“ dodal som, aby sa jej lepšie hovorilo.“ Akoby ani nevnímala čo som jej  povedal a pokračovala: „Bývame v Bratislave vo vlastnom družstevnom byte. Už od malička som si dobre žila. Otec videl vo mne seba a tak,  ako mohol každou maličkosťou snažil sa mi spôsobiť radosť. Chodieval so mnou na výlety, kúpil mi magneťák i tranzistor, ba ani v oblečení mi nič nechýbalo. A mama. S tou som tiež dobre vychádzala a aj teraz o nej môžem hovoriť len a len v dobrom.  Vari či môžem aj ináč,  za všetku tu dobrotu?  Klamala by som, keby som chcela tvrdiť, že som nemala svojich rodičov v láske. Ba bola som aj hrdá na nich. Videla som v nich totiž manželov, akých je už pomálo na tomto čudnom svete.“

„Všetko sa začalo pred dvoma rokmi. Bola nedeľa – nie taká, ako väčšina dní v tomto nešťastnom roku. Konečne sa počasie umúdrilo. Otec odišiel aj s rybárskym náčiním kamsi k vode. Ach, ako rada by som bola šla s ním. Avšak nemilosrdná choroba ma pripútala na lôžko. Odišiel teda sám  a bolo na ňom vidieť,  že nerád.   Večer keď sa vrátil akosi neskôr, pobadala som, že je vlastne rád, že som dnes nebola s ním. Čo by som to bola za dcéru, keby som nepoznala vlastného otca. A preto som už vtedy vedela, alebo skôr tušila, čo ho postihlo. No nepodnikla som nič. Dnes to ľutujem a vravím, že nikdy do smrti si neodpustím.“   

„Rok trvali hádky, ostré slová. Zľahostajnela som. Nie k problému, ale k otcovi. Keď si našiel inú, nech si beží k nej. A nech radšej chová cudzie deti. „     

  Ako mohol otec zanechať takú krásnu dcéru? Ako mohol zanechať dcéru, v ktorej ešte skôr nezvedený na krivé chodníčky videl seba samého? Mohla mu tá iná nahradiť šťastie, ktoré musí mať každý, čo už i len pri pohľade na takú krásnu dcéru ako Soňa? Hovorila, že zľahostajnela. Neuveril som jej to, lebo v jej nádherných hnedých očiach sa zaligotali slzy. A tie ju usvedčili z klamstva.

 „Rozhodla som sa študovať právo. V pondelok mám prijímacie skúšky.“

Ani si neviete predstaviť ako som sa potešil keď som sa dozvedel, že má namierené na tú istú školu, ako ja. Keď vlak prechádzal okolo Februárky, hľadala okno,  v ktorom blikotalo malé svetielko, svetlo jej matky v rodnom byte.

V pondelok som ju zasa zbadal. Kráčala ulicou a zdalo sa mi,  akoby sa za ňou obzerala celá Bratislava. Šla na skúšky, rovnako ako ja.

V podvečer celý natešený, že som prijatý prechádzal som sa po Dunajskom nábreží. Čakal som ju. Sľúbila predsa, že tu určite o siedmej bude. Ale nedočkal som sa jej.

V utorok stručná správa v novinách oznamovala: „Osemnásťročná Soňa L. z Bratislavy spáchala samovraždu otrávením.“

Navštívil som jej matku. Zronená a postihnutá nenahraditeľnou stratou odovzdala mi lístok od Sone. A v ňom tento obsah: „Milý Roman, svoj život som prehrala. Neprijali ma na vysokú, čím som sklamala seba i matku. Nemalo by to pre mňa už ďalej zmysel. Bol si jedným z tých, na ktorých som spomínala ostatnýkrát na tomto krásnom, ale čudnom svete. Zbohom. Soňa“

K jej hrobu som položil kyticu ruží. Červených ruží. Už nikdy nebude môcť súdiť tých, ktorí strpčujú pokojný  život. Už nikdy nebude môcť súdiť takých , ako jej otec. Ozaj prečo trestáme toho, čo ukradne 1000 korún, 10 obyčajných špinavých papierov. Prečo netrestáme toho, čo ukradol svetu nádherné hnedé oči,  čierne vlasy, a najmä dobre srdce. Pomyslel som si, že sa jej túžby už nikdy nesplnia. Pozrel som sa k belasej oblohe a trpko som zaplakal. Lebo to nie je ojedinelý prípad. Avšak život je už taký. Síce krásny, ale taký čudný. Tak ako vravievala Soňa.

Z prác stredoškolákov - 1969

 
Reklama