Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


MALÉ PRÍBEHY PRE POTEŠENIE DUŠE

Bruno Ferrero:

KAMEŇ V KAPSE

Istý žobrák raz predstúpil pred boháča, aby ho poprosil o kúsok chleba. Boháč nielen, že mu nič nedal, ale keď  žobrák neodchádzal, rozhneval sa, zodvihol kameň a hodil ho doňho.

Žobrák ten kameň vzal  a vložil si ho do kapsy so slovami: "Vezmem si ten kameň pre prípad, že príde hodina, keď ho budem môcť hodiť do boháča."

Celý život nosil so sebou tú ťarchu, ten kameň v kapse i v srdci. Napokon nadišiel čas hodiť ho. Boháč sa dopustil zločinu, prišiel o celý svoj majetok a skončil vo väzení. Práve v ten deň sa žobrák ocitol na ceste  popri ňom. Uvidel boháča s putami na rukách. Podišiel  k nemu, vybral z kapsy kameň a napriahol ruku, že ho hodí. Chýbala mu  však odvaha, a tak nechal kameň vykĺznuť na zem. Povedal si: "Úbožiak!  Bol bohatý a spupný, ale teraz mi ho je ľúto. Prečo som so sebou toľký čas nosil ten kameň? Bola to hlúposť!" 

 

MANŽEL

Nech už bol dôvod akýkoľvek, manželke vždy opakoval: "Ty sa v tom nevyznáš!" Skutočne vyštudovala len päť tried základnej školy, nezaujímala sa o politiku, nečítla noviny. Starala sa len o deti, dom, pranie, kuchyňu, kurence na dvore a o prácu v továrni na obuv.

Keď sa v rodine začala nejaká debata, manžel z princípu odmietal akýkoľvek rozumný dialóg a plný predsudkov uzavrel: "Ty sa v tom nevyznáš!"

Keď sa manželka snažila zapojiť ho do riešenia nejakej vážnej záležitosti, aby posúdil vhodnosť nejakej kúpy,  alebo výber miesta dovolenky, alebo štúdijné výsledky detí, alebo rodinný rozpočet... mal pre ňu vždy tú istú odpoveď - jednoznačnú, suchú, definitívnu: "Ty sa v tom nevyznáš!"

Keď raz večer televízia vysielala zápas národného tímu, zrazu vypadol elektrický prúd. 

Manžel začal hundrať a so zvyčajnou domýšľavou istotou sa pobral do tmavej pivnice, aby skontroloval a vymenil poistky. 

"Zapáľ si sviečku", radila mu manželka. Ako obyčajne je odvrkol: "Ty sa v tom nevyznáš! Zvládnem to aj poslepiačky!" V ten večer však niečo zjavne nezafungovalo, pretože chudák muž sa pošmýkol na schode, zareval ako divý tur, strepal sa na dno pivnice a skončil celý zakrvavený a dolámaný.

Bolo to s ním vážne, ale lekárom v nemocnici sa po dlhých dňoch intenzívnej starostlivosti podarilo zachrániť tomu úbožiakovi život.

Keď sa napokon neborák po štyroch dňoch znovu prebrall, uvidel pri svojej posteli manželku. So zaslzenými očami sa k nemu ustarostene skláňala plná lásky. Úbohá žena ho neopustila ani na chvíľu - vo dne , v noci, vždy nablízku, pozorná a pohrúžená do modlitby.

Po dvoch týždňoch v nemocnici sa mužovi konečne podarilo zašepkať prvé slová. V očiach sa mu zablysli dve velikánske slzy a zahanbene zašepkal: "Som ja ale somár. Nikdy by som neveril, že ma tak ľúbiš!"

A ona so svojím zvyčaujným úsmevom, láskavým a žiarivým, mu polohlasne zašepkala do ucha: "Ty sa v tom nevyznáš!". 

 

POČÚVANIE

Istého mladíka pozval priateľ na svadbu. Prevapilo ho, koľko ľudí prišlo mladomanželom zablahoželať.

Všimol si, že hostia a rodičia  mladomanželov si vymieňajú obvyklé frázy bez toho, aby si uvedomili, kto čo vlastne povedal. 

Aj on sa teda postavil do radu gratulantov a keď sa dostal k prvému z príbuzných, pokojne s úsmevom na perách povedal: "Dnes mi zomrela manželka."

Dostalo sa mu odpovede: "Veľmi pekne ďakujeme, ste zlatý."

Zopakoval svoju vetu aj ďalšiemu príbuznému a odpoveď znela: "Ďakujeme, je to od vás milé."

Napokon predstúpil pred ženícha a aj jemu zopakoval svoju vetičku.

Tentoraz odpoveď znela: "Ďakujem. Teraz si na rade ty, starý môj!"

 

  INÍ

 V kostole sedeli vedľa seba otec so synom. Chlapec zrazu štuchol lakťom otca a zasmial sa: "Ocko, pozri sa. Ten ujo spí."

Otec sa vážne pozrel na syna a povedal: "Bolo by lepšie, keby si zaspal aj ty a nehovoril zle o druhých."

 

TRI DETI

Keď dostal miesto redaktora v istom celoštátnom časopise, pomyslel si, že už je za vodou. Zavolal mame, otcovi a, samozrejme, svojej láske Monike, ktorej jednoducho povedal: "Dostal som to miesto! Môžeme sa vziať!"

Vzali sa a po čase sa im narodili tri čiperné detičky: Matej, Marta a Lacko.

Šťastie trvalo šesť rokov. Potom časopis prestali vydávať. Mladý otecko si našiel iné redaktorské miesto - v miestnych novinách. Ale aj tieto noviny sa vydávali len krátko. Vtedy sa musel pri hľadaní práce ešte viac obracať. Mladá mamička a tri deti pozerali každý večer do čoraz zachmúrenejšej ockovej tváre.

Raz večer muž zatrpknuto vybuchol: "Je to zbytočné. V mojom odbore nenájdem nič. Všetci znižujú stav, prepúšťajú..."

Monika sa snažila povzbudiť ho, rozprávala mu o jeho snoch, o jeho neodškriepiteľných schopnostiach, o nádeji...

Na druhý deň otec vstal až keď deti odišli do školy. S ťažkým srdcom si vzal šálku kávy a podišiel k písaciemu stolu, pri ktorom zvyčajne pracoval. Pohľad  mu podol  na smetný kôš. Jeho pozornosť upútalo niekoľko ružových keramických črepín. Uvedomil si, že sú to kúsky troch ružových prasiatok, pokladničiek jeho detí. A na jeho stole bola hŕstka mincí - bolo tam veľa centov a zopár eur a tiež niekoľko pozlátených gombíkov. Pod hŕbkou peňazí bol lístok papiera, na ktorý detská rúčka napísala: "Milý ocinko, my ti veríme. Maťko, Martuška a Lacko."

Oči mu zvlhli, čierne myšlienky zmizli, narástla odvaha. Mladý otec zaťal päste a sľúbil: "Vašu dôveru nesklamem!"

Dnes je na písacom stole jedného z najdôležitejších vydavateľov v Európe  obrázkok so strieborným rámčekom. Vydvateľ naň s hrdosťou ukazuje: "Toto je tajomstvo mojej sily!" Je to len kúsok papiera s neistým a trochu roztraseným písmom: "Milý ocinko, my ti veríme!..."

 

BRAČEK

Jedna mladá matka čakala svoje druhé dieťa. Keď sa dozvedela, že to bude dievčatko, učila svojho prvorodeného, ktorý sa volal Miško, priložiť hlávku na oblé bruško a spolu s ňou spieval uspávanku sestričke, ktorá sa mala narodiť. Pesnička, kde sa spievalo "Spi dieťatko, zavri očká..." sa chleapčekovi veľmi páčila a spieval ju vždy niekoľkokrát.

Pôrod však nastal predčasne a bol komplikovaný. Novorodené dievčatko museli dať do inkubátora, lebo potrebovalo mimoriadnu starostlivosť. Rozochvených rodičov pripravili na najhoršie: ich dieťatko má minimálnu šancu na prežitie. Malý Miško ich prosíkal: "Chcem ju vidieť! Ja ju musím vidieť!"

Po týždni sa stav dievčatka ešte zhoršil. Vt edy sa mama odhodlala vziať Miška na jednotkui ntenzívnej starostlivosti pre novorodencov. Jedna zdravotná sestra sa jej v tom pokúsila zabrániť, ale žena neustúpila a priviedla chlapca k postieľke pokrytej hadičkami a drôtikmi, na ktorej maličká bojovala o svoj život. 

Pri postieľke svojej sestričky Miško inštinktívne sklonil tvár k tváričke babätka a začal potichuspievať: "Spi dieťatko, zavri očká..."

Dieťatko okamžite zareagovalo. Začalo pokojne a pravidelne dýchať.

So slzami v očiach mu mama povedala: "Pokračuj, Miško, len spievaj!"

Chlapček pokračoval. 

Dievčatko pohlo drobnými rúčkami.

Mama a otec plakali a smiali sa súčasne, zatiaľ čo zdravotná sestra s otvorenými ústami hľadela na scénu, ktorá sa tu odohrávala, a nemohla uveriť vlastným očiam. 

O niekoľko dní mama priniesla maličkú v náručí domov. Miško hlušne prejavoval svoju radosť. 

Lekári v rozpakoch ťažko hľadali slová vysvetlenia. Mama a otec vedeli, že to bol jednoducho zázrak. Zázrak lásky staršieho brata k očakávanej sestričke. 

 

JEDNODUCHOSŤ

 

Jeden muž nemohol v noci spávať, pretože ho trápila nočná mora. Len čo si ľahol, mal pocit, akoby sa pod jeho posteľou začala hýbať strašná príšera. Celú noc prebdel s nastraženými ušami, ochromený strachom.

  Lekár sa mu snažil pomôcť. Predpísal mu silné lieky na spanie. No bolo to ešte horšie.

  "Každú noc vkĺzne pod moju posteľ krvilačná potvora. 

 Slávny lekár mu  odporučil akupunktúru a potom nákladnú homeopatickú liečbu.

 Všetko zbytočne. Nočné mory pokračovali.

 Priviedli ho k váženému psychoanalytikovi, ktorý mu odporúčal dvadsať sedení spojených s najlepšími hypnotickými technikami.

  Začalo sa liečenie.

 Po dvoch stretnutiach sa však psychoanalytik pacienta viac nedočkal.  Čo sa mohlo stať?

   Žeby dve sedenia spôsobili zázrak?

  Zvedavý profesor vyhľadal svojho pacienta a pýtal sa ho na jeho aktuálny stav. 

 Muž spokojne odpovedal: "Keď ma raz večer moja nočná mora mimoriadne potrápila, pozhováral som sa o nej s naším farárom. Vypočul ma a poradil mi, aby som z postele odpilil nožičky tak, aby matrac ležal na podlahe. Urobil som to a znovu môžem spokojne spávať..."

 

PREČO ĽUDIA KRIČIA

Jedného dňa položil učiteľ svojím učeníkom otázku:

"Prečo ľudia kričia, keď sú nahnevaní?"

"Kričia preto, lebo sa dajú obrať o pokoj," odvetil jeden z nich.

"Prečo však kričia, keď s nimi súhlasíme?" opýtal sa učiteľ znovu.

"Nuž, kričia preto, aby sme ich počuli," znela odpoveď druhého učeníka. 

A majster sa pýtal ďalej: "Takže sa nedá hovoriť potichu?"

Nasledovalo množstvo ďalších rozmanitých odpovedí, ale žiadna z nich učiteľa nepresvedčila. 

Vtedy zvolal: "Viete, prečo kričíme na ľudí, keď sme nahnevaní? Je to preto, lebo keď sa dvaja ľudia na seba hnevajú, ich srdcia sa od seba príliš vzdialia. Ak sa chcú navzájom počuť, musia na seba kričať. Čím sú nahnevanejší, tým silnejšie musia kričať, aby sa počuli. Čo sa však stane, keď sa dvaja ľudia do seba zaľúbia? Nekričia, hovoria veľmi potichu. Vzdialenosť medzi nimi je veľmi malá. Niekedy sú ich srdcia tak blízko, že ani nehovoria, iba šepkajú. A keď je láska najintenzívnejšia, nemusia  ani šepkať, stačí, keď na seba pozerajú. Ich srdcia sa vedia dorozumieť. To sa deje medzi dvomi ľuďmi, ktorí sa ľúbia."

Na záver učiteľ povedal: "Keď sa s niekým rozprávate, nedopusťte, aby sa vaše srdcia od seba vzdialili. Nehovorte slová, ktoré by ich mohli ešte viac  oddialiť, pretože potom príde deň, keď bude vzdialenosť taká veľká, že už nenájdu cestu späť."

 

ZRKADLO

Na malebnom, výstrednom, hlučnom bazári v istom orientálnom meste vysliedila bohatá americká turistka zvláštne zrkadielko vo vzácnom striebornom ráme. 

Cena však bola príliš vysoká, prehnane vysoká. Počas dlhého zjednávania prefíkaný majiteľ zákazníčke  tajnostkársky prezradil, že toto zrkadlo má čarovnú moc.

Stačí sa doň pozrieť a ukazovákom pravej  ruky sa jemne dotknúť povrchu skla. Vtedy sa vraj spolu s tvárou v zkrkadle objaví nápis zrozumiteľný v každej reči, ktorý odhalí najhlbšiu pravdu o zobrazenej osobe. 

Bola to jedinečná príležitosť, prekvapivé šťastie! To si predsa nikto nedá ujsť! Vlastniť zkrkadlo, "ktoré hovorí pravdu o všetkom a o každom"! Výnimočný obchod!

Američanka neodolala pokušeniu a ihneď to vyskúšala. Pozrela sa do zrkadla. Zrkadlo ju dokonale zobrazilo a, keď sa ho dotkla ukazovákom, zbadalla  v jeho spodnej časti žiarivý nápis v bezchybnej  angličtine: "Bohatá pani z Texasu s plnou peňaženkou."

Hneď  bez debaty zaplatila a ponáhľala sa zrkadlo schovať do bezpečia. Dôkladne ho zabalila, zabezpečila a poistila a leteckou poštou  poslala do Texasu.

Prirodzene, bohatá dedička si bola istá, že vďaka zázračnému zrkadlu pritiahne pozornosť dôležitých ľudí zo svojho mesta. 

Zrkadlo sa však pre ňu stalo príčinou nekonečného trápenia.

Ukázala ho svojim priateľkám. Najprv sa im zdalo, že je to zábavná hračka. Pri pohľade doň sa pochabo smiali, ale slová v zrkadle boli neúprostné. "Bielizeň, ktorú má na sebe, ukradla v supermarkete," ukázalo o prvej. "Je o jedenásť rokov staršia, než tvrdí," o druhej. "Je plná závisti a všetky vás ohovára," o tretej.

Zarazené priateľky sa rýchlo porúčali. Neskôr sa do zrkadla takmer nezúčastnene pozrel aj manžel tejto miliardárky a verdikt znel: "Podvádza manželku." Spustila sa strašná hádka a nasledovali telefonáty právnikom.  

Správy sa, samozrejme, šírili ďalej. Onedlho už nikto nechodil do bohatého domu. 

Zázračný suvenír vytvoril okolo majiteľky prázdno. Sklamaná a skrúšená, jednoduchá a bohatá Texasanka jedného dňa od zlosti čarovné zrkadlo rozbila.

Keď sa rozpadávalo na kúsky, objavili sa na črepinách veľké písmená, akoby jeho závet:" Aj ty, hlúpa Texasanka, aj ty máš strach z pravdy?!  

 

POISTKA

  Žil raz jeden dobrý človek. Volal sa Romeletto a býval v domci na brehu Tiberu. Jedného jarného rána Romeletto videl, že Tiber mu omýva  dvere domu. Stále pršalo, rieka sa vzdúvala a korytom sa hrozivo valila kalná voda. 

  Vyľakalo ho rádio: "Všetci, ktorí bývajú v blízkosti Tiberu, nech ihneď opustia svoje príbytky. Blíži sa záplava."

  Romeletto bol veľmi nábožný a dôveroval Pánu Bohu. Kľakol si a začal sa modliť.

  "Pane, zachráň ma!"

  V tom počul zhora hlas: 

  "Neboj sa, Romeletto. Maslím na teba." Bol to hlas Pána.

  Romeletto celý naradovaný vstal a dal sa do každodennej práce, akoby sa nič nedialo. O jedenástej bolo v dome už plno vody a Romeletto sa uchýlil na poschodie. Práve tade prechádzali požiarnici. Jeden ho zbadal a zakričal: "Rýchlo poď s nami! Hrozí nebezpečenstvo!"

  "Kdeže! Ja mám predsa poistenie zhora," odpovedal Romeletto a ukázal na nebo. O tretej bolo už vody po pás a Romeletto sa uchýlil do podkrovia. Práve okolo plával záchranný čln a ktosi naňho zavolal: "Rýchlo nastúp. Tiber bude stúpať ďalej!" 

Romeletto odmietol: "Ja mám svoju záchranku."

  O piatej voda vystúpila nad odkvapové žľaby a Romeletto vyliezol na strechu. Plával tadiaľ záchranný čln, ktorý zbieral posledných nešťastníkov.  Márne sa usilovali Romeletta odviesť. Držal sa komína ako kliešť." Nepotebujem vás. Mám svojho záchrancu!"

  Voda stúpala ďalej a desať minúť pred šiestou sa Romeletto utopil.

  Len čo sa ocitol v raji, strašne sa nahneval. Predstúpil pred Pána a zaprotestoval: "Povedal si, že sa o mňa postaráš. A ja som kvôli tomu umrel."

  Pán sa naňho milo pozrel.

  "Ale ja som na teba stále myslel, Romeletto. Poslal som ti tri člny."

 

 ŽREB

  Bol jeden bedár. Život ho stále tĺkol. Ale stále sa modlil. "Pane, prosím ťa, dam mi aspoň vyhrať v lotérii."

  Mal sa čím ďalej tým horšie, ale modliť sa neprestával: "Pane, podaj mi ruku, pomôž mi a daj mi vyhrať v lotérii."

 Jeho modlitba denne stúpala do neba: "Pane podaj mi ruku... daj mi vyhrať v lotérii."

 Raz v noci ho prebudil Boží hlas: "Ty mi podaj ruku a kúp si aspoň žreb!"

 

MENO UPRATOVAČKY

Na lekárske j fakulte istej prestížnej univerzity dal profesor anatómie všetkým študentom záverečný test.

Jeden zo študentov si podrobne naštudoval detaily. Preto rýchlo odpovedal na všetky otázky. Len na poslednú nepoznal odpoveď.

Posledná otázka znela: "Ako sa volá pani upratovačka krstným menom?"

Študen išiel odovzdať test s poslednou nezodpovedanou otázkou a opýtal sa profesora, či aj táto otázka ovplyvní výslednú známku.

"Samozrejme!" zvolal profesor. "Vo svojej kariere sa stretnete s mnohými ľuďmi. Všetci sú dôležití. Zaslúžia si vašu pozornosť, hoci len úsmev alebo jednoduchý pozdrav."

Na túto lekciu študent nikdy nezabudol a dnes vie, že upratovačka sa volá Mariana.

 

NA STRANE SILNEJŠIEHO

Štyria mladí priatelia sa popoludní vybrali na výlet loďkou. Už boli ďaleko od brehu, keď sa náhle zmenilo počasie. Obloha sa zatiahla mrakmi a spustila sa veľká búrka. Vlny boli čoraz silnejšie a zmietali loďkou, akoby bola len steblom trávy. Loďka sa začala plniť vodou. Traja mladíci schytili vedrá a začali ju vylievať von. Štvrtý mladík však lial vodu do loďky, akoby chcel pomôcť vlnám.

"Čo to robíš?!" skríkli ostatní preľakane.

"Robím to, čo ma naučila moja mama."

"Čo to znamená?"

"Stáť vždy na strane silnejšieho." 

 

DOMČEK NA VIDIEKU

Istý muž žil v meste.  Na vidieku mal domček, čo zdedil po rodičoch. Rozhodol sa, že ho predá. Stretol sa s priateľom básnikom a požiadal ho, aby mu pomohol napísať inzerát, ktorý by uverejnil v novinách a na internete.

"Chcem predať tú búdu, čo mám na vidieku. Veď vieš, ktorú. Napíšeš mi inzerát."

Básnik napísal: "Predám krásnu usadlosť, obklopenú zeleným lesom, kde pri východe slnka spievajú vtáci. Cez záhradu zurkoce potôčik s priezračnou vodou. Domček je zaliatý slnečným jasom a veranda ponúka osviežujúci tieň. Letné večery tam spríjemňujú cvrčky a hviezdy."

Po čase sa básnik stretol s priateľom a spytoval sa: "Tak čo, predal si ten domček?"

"Nie," odpovedal muž. "Zmenil som názor. Keď som si prečítal tvoj inzerát, pochopil som, že vlastním poklad." 

 

LEKCIA

Mama vyprážala sladké šišky deťom - päťročnému Tobiášovi a trojročnému Matúšovi.

Chlapci sa začali dohadovať, kto dostane prvú šišku.

Mama využila príležitosť, aby im dala lekciu z morálky: "Keby tu sedel Pán Ježiš, povedal by: "Prvú šišku si vezme môj brat, ja môžem počkať."

Po chvíli ticha sa Tobiáš obrátil k svojmu bratovi a povedal: "Matúš, ty budeš Ježiš."

 

NEBO V NAŠOM DOME

Osemročné dievča v domácej úlohe opísalo svoju rodinu takto:

"Doma máme dve izby, dve postele, jedno malé okienko a bielu mačku. Jedávame len večer, keď sa môj otec vráti domov s vreckom plným chleba a sušených rýb. U nás doma sme všetci chudobní, ale môj otec má modré oči, moja mama má modré oči, môj brat má modré oči a aj mačka má modré oči. Keď sedíme všetci okolo stola, v našom dome akoby bolo nebo."

 

MOST

Jeden dedinčan so svojím synčekom šiel do blízkej dediny na výročný trh. Cesta viedla cez zvetraný a rozkývaný kamenný mostík ponad rozvodnenú rieku.  Dieťa sa naľakalo. "Otec, mysliíš, že most to vydrží?"

"Budem ťa, synku, držať za ruku," odpovedal otec.

Dieťa vložilo svoju rúčku do otcovej ruky.

Opatrne prešlo mostom po boku svojho otca a prišli tam, kam chceli.

Podvečer sa vracali. Cestou sa malý spýtal: "A čo rieka? Ako prejdeme tým rozheganým mostom? Bojím sa."

Silný muž vzal malého do náručia a povedal mu: "Ostaň tu v mojom náručí a budeš v bezpečí."

Kým dedinčan kráčal so svojím vzácnym nákladom, dieťa hlaboko zaspalo.

Ráno sa zobudilo a našlo sa zdravé v bezpečí svojej postieľky. Slnečné lúče sa predierali oknom. Ani nevedelo, že ho niekto  preniesol z druhého brehu cez most ponad dravú rieku.

 

MASÁŽ

Volala sa Liu, čo znamená "krásna ako auróra". Žila si pokojne v malej rybárskej osade na brehu Azúrovej rieky a požiadal ju o ruku najbohatší z riečných rybárov.

Prvé roky mladého páru boli skutočne šťastné a bezstarostné. Ale všetko toto šťastie znervozňovalo a stále viac popudzovalo Liuinu svokru,  ktorá rýchlo strácala srdce syna, rodinných príslušníkov a sluhov peknej nevesty. Preto ju začala trápiť vštkými možnými spôsobmi a rozširovať o nej tie najstrašnejšie reči. Rozhnevaná pekná Liu sa rozhodla, že sa jej  pomstí a zabije ju. Strhnutá týmto temným rozhodnutím zašla k čaodejníkovi, aby si zadovážila smrtiaci nápoj.

Čarodejník ju pozorne vypočul a podal jej fľaštičku s ružovou tekutinou, ktorú treba denne primiešať do svokrinho čaju. Potom, aby odvrátila od seba akékoľvek podozrenie, poradil jej, aby svokre každé ráno jemne a uvoľńujúco masírovala šiju, ramená a čelo.

Takýmto spôsobom ju do šiestich mesiacov pomaly prekvapí smrť.

Liu vytrvalo a uvzato  nalievala pravidelne kvapky ružovej tekutiny svokre do čaju a trpezlivo a jemne ju denne masírovala.

Denná masáž spriadala medzi dvoma ženami nové vlákna priateľstva. Ich srdcia sa zmenili. Svokra si všimla, že nevesta je nielen pekná, ale aj zdvorilá a veľkodušná. Liu denne objavovala materské srdce svokry.

Po niekoľkých mesiacoch Liu vlastne zabudla na dôvod denných návštev, kvapiek ružovej tekutiny v čaji a masáží. To všetko sa vzájomným pričinením, hlbokými rozhovormi a nežnosťou premenilo na pokojný a milý návyk.

No jedného dňa si zrazu spomenula na všetko. Svokra nevinne povedala: "Tak je nám spolu dobre. Aká škoda, že ja musím umrieť skôr ako ty..."

Liu vstala a rozbehla sa za čarodejníkom, aby jej dal protijed. Padla na kolená a prosila ho. Vysvetlila mu, čo sa stalo a ako sa jej srdce zmenilo.

Čarodejník sa usmial: "Vstaň, moja krásna dcérenka. Tekutina, ktorú som ti dal, je iba vodička z lupienkov ruže. Pravý protiliek na jed nenávisti, ktorú si mala v sebe, bola každodenná masáž. Keď sa pozeráš niekomu do očí, si mu blízko. Keď sa s ním rozprávaš, nemôžeš ho nenávidieť."

 

 ÚSMEV NA SVITANÍ

Bol v útulku pre malomocných na jednom ostrove v Tichom oceáne. Strach a hrôza. Chodiace mŕtvoly, zúfalstvo, zúrivosť, rany a hrôzostrašne znetvorení ľudia. A predsa, uprostred tejto spúšte si jeden chorý starec zachoval prekvapujúco žiarivé a usmievavé oči. Telesne trpel rovnako, ako jeho nešťastní spoločníci, ale on sa húževnato držal života. Nijaké zúfalstvo, ale láskavý prístup k iným . Tento zázrak života v pekle malomocenstva vzbudil Follereauovu zvedavosť. Nevedel si to vysvetliť. Čo dáva tomuto starcovi postihnutému takouto chorobou silu žiť? Nenápadne ho sledoval. Zistil, že starček sa vždy na svitaní privlečie k ohrade útulku presne na to isté miesto. Posadí sa a čaká. Nie na východ slnka, ani na nádherné svitanie na brehu Tichého oceána. Čaká, kým sa na druhej strane ohrady neobjaví žena v jeho veku, s tvárou plnou jemných vrások a očami vyžarujúcimi nehu. Žena neprehovorila. Vyslala len tiché diskrétne posolstvo: úsmev. Muž sa pri tom úsmeve rozžiaril a odpovedal naň tiež úsmevom. Nemý rozhovor trval niekoľko chvíľ. Potom sa starec zdvihol a odtackal sa k barakom. Tak to bolo každé ráno. Akýsi druh každodenného zdieľania, prijímania, spoločenstva. Malomocný prežíval každý nový deň, vyživený a posilnený týmto úsmevom a s úsmevom tej ženskej tváre vydržal až do nového stretnutia. Keď sa ho Follerau na to opýtal, malomocný mu povedal: "je to moja žena". Po chvíľke ticha dodal: "Skôr ako som sa dostal sem, tajne sa o mňa starala a liečila ma všetkým, čo sa jej podarilo zohnať. Jeden čarodejník jej dal akúsi mastičku. Každý deň mi ňou natrela celú tvár okrem malého miesta, na ktoré ma pobozkala... To všetko bolo zbytočné. Potom ma chytili. Ale ona ma našla. Každý deň viem iba vďaka nej, že ešte žijem. A žijem rád jedine pre ňu."

 

 

ALMUŽNA

Stalo sa to už veľmi dávno, v Anglicku. Akási ženička v otrhaných šatách chodila po dedine, kopala na dvere domov a prosila o almužnu. Nemalo ktovieaké šťastie. Mnohí ju urážali, iní na ňu huckali psov, aby ju odohnali. Ktosi jej hodil do zásterky kúsok plesnivého chleba alebo zhnité zemiaky. Iba starček a starenka, ktorí bývali v domci na konci dediny, ju pozvali ďalej.

„Posaď sa trochu sa zohrej,“ povedal starček.“ Starenka pripravila hrnček teplého mlieka a poriadny krajec chleba. Pritom sa pekne porozprávali a povzbudili ju.
Na druhý deň sa v dedine stala mimoriadna vec. Kráľovský posol poroznášal po domoch pozvanie do kráľovského zámku. Nečakane a prekvapujúce pozvanie vyvolalo v dedine veľký rozruch a popoludní sa všetky rodiny, vyobliekané do sviatočných šiat, hrnuli na hrad. Uviedli ich do nádhernej hodovej siene, každého na určené miesto. Keď si všetci hostia posadali, čašníci v livjerach ich začali obsluhovať. Hneď sa ozvali sklamaní nespokojenci a ich výkriky hnevu. Šikovní čašníci im kládli do tanierov zemiakové šupy, kamene a kúsky plesnivého chleba. Ale starých manželov, ktorí sedeli v kútiku, obslúžili so všetkou zdvorilosťou najvyberanejšími jedlami.
Do siene nečakane prišla ženička v otrhaných šatách. Všetci zmĺkli. „Dnes,“ povedala žena, „ste našli presne to, čo ste mi darovali včera.“ Zhodila zo seba obnosené handry, pod ktorými sa skrývalo zlatom vyšívané a drahokamami posiate žiarivé rúcho. Bola to kráľovná.

Jeden boháč sa dostal do raja. Najprv sa poprechádzal po trhu a s prekvapení zistil, že všetko sa tu predáva za veľmi nízke ceny. Hneď vytiahol peňaženku a začal si vyberať najkrajšie veci, ktoré videl. Keď šiel zaplatiť, podal anjelovi – predavačovi plnú hrsť veľkých bankoviek.
Anjel sa usmial a povedal: „Je mi ľúto, ale tieto peniaze tu nemajú nijakú hodnotu.“
„Akože?“ začudoval sa boháč.
„Tu platia iba peniaze, ktoré si daroval na zemi,“ povedal anjel.
Nezabudni na kapitál na svoju cestu do raja.

 

PODVOD

Jeden majster dlhé roky pracoval vo veľkom stavebnom podniku. Raz dostal príkaz postaviť ukážkovú vilu podľa svojej chuti. Mohol si vybrať miesto, ktoré sa mu najviac páčilo, a nehľadieť na výdavky.
Hneď sa dal do práce, ale podľahol pokušeniu využiť slepú dôveru. Použil podradný materiál, zamestnal neodborníkov za nízku mzdu a takto ušetrené peniaze strkal do vlastného vrecka.
Keď bola stavba hotová, pri malej slávnosti odovzdal majster riaditeľovi kľúč od vily.
Riaditeľ mu ho s úsmevom vrátil, stisol mu ruku a povedal: "Túto vilu prijmite ako dar na znak úcty a vďačnosti."

Dni, ktoré prežívaš sú tehlami tvojho budúceho domu...

 

DIEVČATKO A VLK

Popoludní čakal veľký vlk v tmavom lese na dievčatko, ktoré nieslo v košíku zásoby pre starú mamu. "Nesieš ten košík babičke?" spýtal sa vlk. Dievčatko prisvedčilo. Vlk sa potom vyzvedal, kde babička býva, dievčatko mu to povedalo a vlk zmizol v lese. Keď dievčatko vošlo do babičkinej izby, hneď si všimlo, že v posteli leží ktosi v čepci a v košeli. Nebolo ani sedem a pol metra od postele, keď zbadalo, že to nie je babička, ale vlk, lebo vlk v čepci sa podobá babke ešte menej ako autobus Sofii Lorenovej. Dievčatko vytiahlo z košíka automatickú pištoľ a bleskovo ho zastrelilo.

Myšlienka: Veci sa vždy nevyvíjajú podľa určených schém. Netreba sa priveľmi spoliehať ani na výroky klasikov, bájok alebo prísloví. "Keď sa chceš naučiť plávať, musíš skočiť do vody", hovorí jedno z nich. Niekto sa možno naučí plávať, ale mnohí sa utopia. Vždy je lepšie mať skutočnosť stále pred očami.

 

 

 

 

 
Reklama