Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


VEĽKÉ PRAVDY V MALÝCH PRÍBEHOCH

Prefíkané ospravedlnenie

Roku 1981 bol vydavateľ istých novín odsúdený na peňažitý trest 40 000 mariek. Napadol totiž dobré meno spisovateľa Heinricha Bolla.

V 19. storočí bolo také niečo lacnejšie. Herec Beckmann nazval istého novinára "najväčším hlupákom v meste". Preto ho sudca odsúdil na trest odprosiť za urážku v byte urazeného a pred svedkami.

V stanovenom čase  novinár so svojimi priateľmi čakal vo svojom  byte na Beckmannovo ospravedlnenie.

Nemuseli dlho čakať. Niekto zazvonil. Beckmann strčil hlavu cez odchýlené dvere a opýtal sa " "Býva tu obchodník Schulze?"

Novinár trochu začudovane odpovedal: "Nie, ten tu nebýva."

"Ach, potom prosím o prepáčenie!" povedal Beckmann... a zmizol.

 

Pápež a sestra predstavená

Sestre vrátničke takmer prestalo tĺcť srdce. Vonku pred bránou stál sám pápež a trpezlivo čakal, keď bol slabo zazvonil.

Ján XXIII.  prišiel navštíviť chorého kňaza v nemocnici Svätého Ducha v Ríme. Sestra stlačila gombík, aby ho pustila dnu a utekala o tom upovedomiť predstavenú. Táto prišla celá rozrušená. Takú návštevu v nemocnici Svätého Ducha ešte nikdy nemali. Chcela sa predstaviť a povedala: "Som predstavená Svätého Ducha."

Pápež sa usmial a povedal:  "Ja som sa ešte tak ďaleko nedopracoval. Som iba Kristov zástupca na zemi."

 

"Tiger"

Francúzsky šéf vlády Clemenceau bol veľmi prísny a svedomitý. Preto ho tiež volali "Tiger". 

Raz sa ho istý novinár opýtal: "Prečo ste medzi ľuďmi taký neobľúbený?"

Odpoveď znela: "Lebo im hovorím pravdu. Časy sú zlé, ľudia sa musia uspokojiť        s málom."

"Prečo ste  aj u veľkých, u politikov neobľúbený?" vyzvedal sa ďalej novinár.

"Lebo som nepodplatiteľný. Neberiem peniaze od ľudí, ktorí hľadajú dobré miesto."

"Ste  teda jediný čestný politik vo Franczsku?"

"Ale nie! Všetci sú čestní - kým neprídu do  pokušenia."

 

1 : 0

Anglického spisovateľa Bernarda Shawa sa raz namyslený šľachtic opýtal:          "Mr. Shaw, je to pravda, že váš otec bol krajčír?"

"Áno, je to pravda."

"Potom nechápem," povedal lord, "prečo ste sa aj vy nestali krajčírom?"

Schaw sa usmial. Premeral  si ho od hlavy po päty a opýtal sa ho: "povedzte mi, mladý muž, je to pravda, že váš otec bol gentleman?"

"Nepochybne."

"Potom nechápem, "  Shaw na to,  "prečo ste sa aj vy nestali gentlemanom?"

 

"Láska víťazí"

Prvý román spisovateľa Petra Axwortyho mal veľkolepý titul "Láska víťazí". Žiaľ , nikto ho nekupoval, kniha ostávala ležať v regáloch kníhkupectiev.

Ale Axworty si vedel poradiť. Do viacerých veľkých novín dal takýto inzerát:

30-ročný milionár, vysoký, športový typ, milujúci hudbu, hľadá dievča, ktoré sa vo všetkom podobá hrdinke románu "Láska víťazí".

Úspech nedal na seba čakať. Do týždňa bola kniha rozobratá.

 

 Vo Versailles

Francúzsky kráľ Ľudovít XV. mal dcéru, ktorá bol veľmi namyslená.

Princezná jedného dňa nemohla nájsť zlatú retiazku. Bez príčiny obvinila svoju služobnú.

"Madam," bránila sa táto, "krivdíte mi."

Na to pobúrená princezná zvolala. "Čo si to dovoľujete! Neviete, že som kráľová dcéra?"

Služobná pokojne odvetila: "A ja som dokonca Božie dieťa!"

 

Zlodej?

V istej rodine, kde mali päť detí, rodičia odišli na cestu. Najstaršiemu synovi povedali: „Tu máte sto mariek na potraviny.“

Len čo rodičia odišli, najstarší si vzal osemdesiat mariek a súrodencom povedal: „Idem s priateľkou na bicyklovú  túru. Ale aby ste aj vy niečo mali, tu je dvadsať mariek.“

Nie je tento chlapec zlodej, keď si nechal pre seba, čo patrilo všetkým piatim súrodencom? My obyvatelia bohatých krajín, však nesmieme doňho hodiť kameňom. Lebo hoci tvoríme dvadsať percent ľudstva, spotrebujeme osemdesiat percent bohatstva sveta.

 

Obetujúca sa láska

Osvienčim 1941.

Z koncentračného tábora ušiel zajatec.

Večer predstúpil veliteľ tábora Fritsch pred zajatcov: „Utečenca nenašli,“ reval. „Desiati z vás preto zomrú v hladomorni.“ Pristúpi bližšie k prvému radu každému ostro pozerá do tváre. Potom zdvihne ruku a ukáže prstom: „Tento!“ Muž vystúpi z radu, bledý  ako stena.

„Ten –a ten – a ten...“

Je ich desať. Desať odsúdených na smrť. Jeden z nich zanarieka: „Moja úbohá žena a deti.“

Odrazu sa stane niečo nečakané. Z radu vystúpi zajatec a stane si pred Fritscha. Veliteľ tábora siahne po revolveri. „Stoj! Čo chceš odo mňa, ty poľská sviňa!“  Zajatec pokojne povie: „Chcel by som zomrieť za tohto odsúdeného!“

„Kto si?“

Odpoveď je stručná: „Katolícky kňaz.“

Nasleduje okamih ticha. Nakoniec Fritsch zachrípnutým hlasom rozhodne: „Súhlasím. Choď s nimi!“

Tak zomrel františkán Maximilián Kolbe iba 47-ročný. Muž, ktorý chcel svet dobyť láskou. Vedel  však: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, čo dá svoj život za svojich priateľov.“

 

Druhí sú na vine

Istá sedliačka raz išla na trh. Chcela tam predať maslo a kúpiť ryžu.

Čoskoro našla obchodníka s ryžou a dohodli sa. Ale asi po hodine sa celá pobúrená vrátila k obchodníkovi s ryžou: „Vy, počujte, vaše kilo ryže váži o 50 gramov menej.“

„Naozaj?“ čudoval sa obchodník. „Odvážil som ryžu tým kilom masla, ktoré ste mi dali!“

 

Raz je ako nikdy

Vo Francúzsku je vraj šesť miliónov alkoholikov. Počúvajme, ako jeden z nich, nebohý spevák kňaz Lucien Duval, opisuje peklo alkoholizmu:

Alkohol mi bol viac ako telesnou potrebou, bol mi aj duševnou potrebou. Po prvom protialkoholickom liečení som vydržal dva mesiace bez alkoholu. Potom ma pozvali na svadbu môjho synovca. Večer sa tancovalo. Všetci boli uvoľnení, dobre sa bavili. Synovec prišiel ku mne a spýtal sa: „Strýko, vypiješ si s nami pohár šampanského?“

V mysli sa mi odohral krátky zápas: Jeden pohár, len jeden. Raz je predsa ako nikdy. „Musím sa prispôsobiť,“ povedal som si, „Nesmiem sa oddeľovať.“ Vnútorný boj trval pár sekúnd a odvetil som mu: „Rád!“

Na druhý deň na obed som  vypil dva poháre červeného vína a večer štyri. A všetko sa neúprosne začalo odznovu:  zúfalstvo, pohŕdanie sebou, hanba – akoby ma strhla lavína.

Ošklivil som sa sám sebe. Už som sa nemohol vyhovárať na nevedomosť. Vedel som, že už nebudem môcť prestať. Moja istota, že sa odpútam od alkoholu, sa rozptýlila. Koniec mohla urobiť iba smrť.

Duval stratil všetku nádej v ľudí. Ale dúfal ešte v Krista. A táto jeho nádej sa nedočkala sklamania. Odpútal sa od alkoholu.

 

Nehoda

Bolo to koncom júla 1984, v noci z piatka na sobotu. Na diskotéke bola výborná nálada. Aj napriek tomu Brigit o 1,30 hod. povedala: “Musím ísť domov. Kto ma odvezie?“ Túto sobotu sa totiž jej brat ženil.

Gerhard, hoci už nebol celkom triezvy, prejavil ochotu zaviesť Brigit a jej priateľku Gabi domov. Nebolo to ďaleko. Z Oberfeldenu do Niederwaldenu je to len päť kilometrov. Devätnásťročný Gerhard bol rád, že môže dievčatám ukázať, čo vie. Rýchlosťou 160 km za hodinu uháňal po nebezpečnej oberfeldskej náhornej plošine. V mierne ľavotočivej zákrute dostal na mokrej ceste šmyk a stratil kontrolu nad vozom. Auto zišlo z cesty, narazilo na strom a pristálo v kroví. Asi po hodine sa Gabi podarilo otvoriť zadné dvere a vyliezť. Bežala smerom do Niederwaldenu a cestou ju vzalo nejaké auto. Dievča bolo v takom šoku, že vodič, ktorý ju zviezol, to oznámil polícii.

Keď polícia počula, že v aute sú zaklinení ešte dvaja ľudia, zavolala na pomoc zváračov od hasičov. O štvrtej hodine ráno boli na mieste nehody a našli rozmliaždené auto. Hasič sa hneď dal do vyprosťovania obidvoch mladých ľudí. Po veľkom úsilí sa mu podarilo urobiť v tej  hromade železa otvor. Dostal sa do strašného  šoku, lebo teraz zbadal, že zranený bol jeho vlastný syn.

Gerhard sa rýchlo  zotavil zo svojich zranení. Gabi strávila päť  mesiacov v nemocnici. Pre Brigit prišla  každá pomoc  neskoro. Zomrela – iba 17-ročná – pri prevoze do nemocnice.

Svadba jej brata sa v sobotu aj tak konala, ale inakšie, než si to predstavovali.  

 

Zneužívanie moci

Detstvo som strávil v Írsku. V tretej triede ľudovej školy sme mali veľmi prísneho učiteľa. Volal sa Mac-sweeny.

V čase vyučovania Macsweenyho často navštevovali jeho známi. Vtedy  vždy vyšiel na chodbu a tam sa s nimi nekonečne dlho rozprával. No skôr ako odišiel z triedy, poveril svojho obľúbenca Paddyho dozorom nad triedou.

Paddy bol silný svetlovlasý chlapec z poslednej lavice. Jeho úlohou počas učiteľovej neprítomnosti bolo napísať mená  tých čo vyrušujú , na tabuľu. A on skutočne mal  v momente plno mien na tabuli. Potom sa začalo vyjednávať.

Jedna z obetí, ktorej meno už bolo na tabuli, prosila o milosť. „Zotri moje meno, dám ti cukrík.“

„Nie jeden, musíš mi dať najmenej tri.“

„Dám ti najviac dva.“

„To je primálo.“

„Tak dobre, tri.“

Iní vinníci ponúkali jablká, čokoládu alebo sklenené guľky. „Ťažkí previnilci“ museli vyrukovať s vreckovými nožíkmi, prakom alebo dokonca s vodnou pištoľou.

Keď potom obávaný učiteľ odrazu otvoril dvere, boli na tabuli už iba dve-tri mená. Boli to chudobní chlapci, ktorí nič nemali, a preto sa nemohli vykúpiť. Tí potom dostali poriadnu výplatu. Často horko plakali.

Pre mňa to bol šok. Po prvýkrát som videl, ako sú bohatí uprednostňovaní. Nebolo to, bohužiaľ , posledný krát.

 

„Keď napočítam do troch, strelím“

Billa Blackwooda známi opäť pozvali do svojej vily pri Hudsonovom jazere. Raz v sobotu sa tam teda vybral a na vidieckom sídle stretol obrovské množstvo hostí.

Nedá sa povedal, že by sa v ten večer pila iba limonáda. Keď sa posedenie chýlilo ku koncu, domáci pán prišiel k Billovi: „Chudák Bill, musím ťa, bohužiaľ , ubytovať v strašidelnej izbe. Všetky ostatné sú preplnené.“

„Dobre,“ pokojne odvetil Bill, „bude mi potešením.“

„Ó, mister Blackwood!“ s obdivom zvolalo zopár žien. „Nebojíte sa? Viete predsa, že tam straší tá chuderka, čo v tej izbe pred 30 rokmi spáchala samovraždu...“

„Odkiaľ to viete, veď odvtedy v izbe nik nechcel spať? Čo je na tom? Izba má krásny výhľad. Dobrú noc, dámy.“

O štvrť hodiny už ležal Bill v pyžame na posteli v t ej zlopovestnej izbe. Revolver si však položil na nočný stolík a aj nočnú  lampu nechal svietiť.

Keď už zaspával, odrazu zbadal ako sa päť malých čiernych prstov pomaly pohybuje na konci postele...

Bill otvorí oči, zavrie ich, znovu otvorí... Päť malých čiernych prstov je ešte vždy tu... A odrazu ich je desať! Bill sa k nim nakloní. „Nechajte tie hlúpe žarty“, vystríha ich. „Ukážte tvár, lebo strelím!“

A chladnokrvne siahne po revolveri. Malé ručičky sa pohybujú temer prosebne, no nijaká tvár sa neukáže.

„Nebudem sa opakovať,“ povie Bill. „Keď napočítam do troch, strelím.“ A presne zamieri. Malé rúčky ustrnú, nehýbu sa. „Vstaňte, lebo strelím!“ kričí Bill. Desať prstov sa trochu zachveje...“Raz!“ kričí Bill...“Dva! Tri!“ A stlačí.

Odvtedy Bill na ľavú nohu kríva.

 

Jeden z nás

Bolo to roku 1950 v Taliansku. Starý neapolský kardinál nevedel, čo si má o tom myslieť. Zažil už všeličo, ale takéto niečo ešte nie! Pred ním v kancelárii sedí mladý kňaz. Prosí o dovolenie, aby sa mohol stať tulákom. Chce žiť na ulici medzi neapolskými uličníkmi.

Starý kardinál také niečo nevie pochopiť. Pozná situáciu v Neapole: 200 000 nezamestnaných. A veľké množstvo chlapcov sa potuluje po uliciach, lebo ich rodičia sú bez práce a nemôžu ich uživiť. Žijú z krádeží, príležitostne aj z obchodu s drogami a žobrania. Spávajú kade-tade po kútoch. Sú ako divé mačky a obávajú sa polície. Tento mladý kňaz, Mário Borelli, im chce pomôcť, chce im dať strechu, chlieb a trochu ľudského tepla.

To vie kardinál pochopiť. Ale prečo sa má aj kňaz stať tulákom?

Mário vie presne, prečo: „Keď pôjdem za týmito chlapcami ako kňaz, napľujú mi do tváre. Sú hrozne nedôverčiví.“

Kardinál premýšľa: „Dajte mi desať dní na rozmyslenie.“

Po desiatich dňoch plán schválil. Mario ide  na ulicu, starú čiapku stiahnutú na ucho, roztrhané šaty, v kútiku úst cigaretový ohorok. Žobre, zbiera cigaretové ohorky a stane sa chlapcom z ulice.

Pomaly získava srdcia týchto chlapcov. Stane sa dokonca vodcom jednej bandy. Keď nájde primitívne prístrešie, idú chlapci za ním. Nemôžu inakšie, sú ním  fascinovaní. Tento Mario má v sebe čosi, čomu nemožno odolať. Nemali na to slovo, lebo to nikdy nezažili. Ako mohli vedieť, že to bola láska?

Možno teraz lepšie pochopíme, prečo sa Boh stal človekom. Chcel byť jedným z nás, aby nás zachránil. „Boh s nami“: to je Ježiš.

 

Odtiaľ sa ešte nikto nevrátil

Dve ryby šli v noci na precházku. Vtom uvideli pred sebou chutného červíka. Jedna ryba druhej povedala: "Vidíš toho červíka? Je napichnutý na háčiku. Ten háčik je priviazaný na šnúre. Šnúra je pripevnená na prúte. Prút drží v ruke muž. Keď sa niektorá z nás pustí do červíka, zapichne sa jej kovový háčik do úst, muž ju vytiahne a chuderka ryba skončí na panvici."

Na to druhá ryba povedla: "Cha, cha, cha ! Tento príbeh rozprávala už moja stará mať, keď som bola ešte maličká. Na také rozprávky ja neverím. Ako len môžeš také niečo tvrdiť? Nikto sa ešte z panvice nevrátil, aby  to potvrdil. Ak nechceš toho dobrého červíka, ja ho zltnem." A tak aj urobila a naozaj skončila na panvici

A naozaj sa nevrátila povedať to.

Mnohí ľudia vravia: "O pekle predsa nič neviemel Ešte   sa odtiaľ nikto nevrátil, aby nám o tom porozprával."

To je pravda. Ale Ježiš nás vystríhal pred večným ohňom. Nemali by sme to brať naľahko, ale mali by sme sa pokúsiť žiť podľa jeho slov.

 

Vzniklo to samo od seba?

 Istý americký profesor rozpráva:

Som biológ. Každý deň študujem zázraky života, od jednoduchých rastlín cez zvieratá až            k človeku. Vždy žasnem nad tajomstvom stvorenia.

Mám priateľa, ktorý je astronóm. Veľa nocí trávi pri teleskope. Študuje miliardy hviezd a planét.

Raz v noci ma vzal do hvezdárne. Ukázal mi malý svetlý fliačik na oblohe a potom ma zavolal pozrieť si ho cez veľký teleskop. Bol to dych vyrážajúci obraz. Ten svetlý fliačik sa ukázal ako neuveriteľné množstvo  veľkých a malých hviezd, usporiadaných do obrovskej špirály. Astronóm mi vysavetlil: "To je galaxia, ktorá má asi  sto miliárd slnečných systémov."

Premkol ma pocit malosti, premožený veľkosťou stvorenia.

"Ktože stvoril všetky tieto hviezdy?" musel som sa priateľa spýtať.

"Nikto, vznikli samy od seba," odpovedal. Môj priateľ je totiž ateista. Neverí, že jestvuje Boh Stvoriteľ.

Krátko nato som ho pozval k sebe na večeru. V mojej obývačke visí mobile slnka so všetkými jeho planétami.

Môjmu priateľovi sa to nesmierne páčilo. "Úžasné," úprimne obdivoval. "Každá planéta je presne na svojej dráhe okolo slnka. Je to skvelé. Kto to urobil?"

S úsmevom som sa naňho pozrel a povedal som mu: "Nikto. Vzniklo to samo od seba."

 

 Nie "vždy" - vydatá

Istá matka rozpráva:

Môj päťročný synček sa ma nedávno spýtal: "Čo si ľudia povedia, keď sa ženia a vydávajú?"

"Sľúbia si, že sa budú mať radi a že budú k sebe milí."

Po chvíľke ticha mi chlapček povedal: "Ale ty nie si "vždy´ vydatá, však mamička?"

 

 Nezištná láska

V rozhlasovej súťaži bola takáto otázka: "Ktorá je najkrajšia veta, akú môže žena vôbec počuť?"

Po dlhom rozhodovaní prvú cenu získala istá mladá žena. "Najkrajšia veta, " povedala, "akú žena vôbec môže počuť je, keď sa dieťa v noci o tretej rozplače a manžel povie: "Ostaň ležať. Už idem."

 

Ľúbostný list

Mladý chlapec píše ľúbostný list svojej milovanej: 

"Mám Ťa táaak rád! Šiel by som za Teba do ohňa, vystúpil by som pre Teba na najvyšší vrch, preplával najširšiu rieku. Teda, zajtra večer prídem, ak nebude pršať."

 

Čo dokáže matka!

Tridsaťročný Talian rozpráva:

Moja sestra a ja bývame v tej istej mestskej štvrti. A predsa sa vídame zriedkavo.

Matka sa ma vo svojich listoch spýta: "Kedy si videl naposledy svoju sestru?" Keď som jej musel odpovedať: Pred tromi mesiacmi," rozhlodla sa konať.

A tak som čoskoro dostal čudný list. Matka mi titiž poslala jeho prvú a tretiu stranu, no list bol adresovaný nám obom. Vedel som, že sestra ma chýbajúcu druhú a štvrtú stranu.

Odvtedy každý mesiac dostáva každý z nás polovicu listu. A my sa zakaždým tešíme, že máme príležitosť spoločne stráviť večer. Také niečo dokáže iba matka!

 

Zlaté srdce

Starý skúsený sudca šiel na večernú prechádzku. V parku stretol mladého priateľa.

"Zdravím ťa, Pavol," povedal starý pán. "Počul som, že sa ideš ženiť. To je výborné. Povedz mi niečo o tvojej budúcej."

"Nuž, je to ohromné dievča," odpovedal mladík. "Krásne ako obrázok!"

Sudca si vytiahol zápisník z vrecka a napísal doň nulu. "A ďalej?"

"No, je aj veľmi múdra."

Sudca napísal ďalšiu nulu.

"Na jeseň má sľúbené dobre platené miesto." Opäť nula. A tak to šlo ďalej až k šiestej nule.

"Mimochodom," dodal Pavol, "moja nevesta má zlaté srdce. Častejšie som si všimol, že je vždy tam, kde niekto potrebuje pomoc."

Vtedy sudca napísal pred tých šesť núl jednotku a zatvoril notes. Potom mladému mužovi srdečne potriasol rukou: "Gratulujem, Pavol! Tvoja nevesta je hodná milión! S takou sa môžeš odvážiť na celý život."

 

Ruská legenda

Istý pustovník obrátil dvoch nebezpečných zločincov, ktorí spáchali veľa lúpežných vrážd. Tí dvaja sa priznali k mnohým zlým skutkom a opýtali sa, čo by mali urobiť, aby ich napravili.

Boží muž im povedal, aby šli do Svätej zeme na púť, a to s ťažkým dreveným krížom na pleciach. Čoskoro si zhotovili dva veľké kríže a ako novoobrátenci sa vybrali na cestu.

Spočiatku šlo všetko dobre. Kríže boli síce ťažké, ale aj oni mali ešte dosť síl. Za pár dní však už mali doráňané plecia od stáleho trenia drsného dreva.

Napadlo im, že by si mohli kríže zlepšiť. V istej dedine sa zastavili a vyhľadali tesársku dielňu. Jeden si odpílil spodnú časť brvna a povedal: "Teraz je oveľa kratší a ešte vždy je to kríž." Druhý nechcel svoj kríž skrátiť, ale iba stenčiť. Pozdĺžne ho prepílil a tak urobil z jedného kríža dva. Jeden tam nechal ležať. Potom povedal: "Teraz je oveľa ľahší a ešte vždy je to kríž."

Už sa im šlo oveľa lepšie. A to bolo dobré, lebo čoskoro sa dostali do skalnatej púšte, kde nenašli nič na zajedenie. Celé tri dni šli bez akejkoľvek potravy. Na štvrtý deň uvideli  na obzore krásne mesto a veľmi sa potešili. Utekali, koľko len takí oslabení vládali.

Podvečer zastali pred nečakanou prekážkou: hlboký kanál im znemožňoval cestu. A široko -ďaleko nebolo mosta. Boli vyčerpaní a zúfalí, lebo ani jeden z nich nevedel plávať. Tu im napadlo: "Použime kríže ako mostl." Ale pozrimeže: jeden bol prikrátky, druhý bol dosť dlhý, ale pritenký. Tak obaja biedne zahynuli.

Aj my sme niekedy v pokušení zmenšiť svoj kríž. Ale Pán svoj kríž nezmenšoval. Niesol ho celý až do konca.

 

Viete mlčať?

Počas americkej občianskej vojny sa istý zvedavec opýtal generála Jacksona: "Pán generál, smiem sa vás opýtať, kde teraz zaútočite na nepriateľa?"

Na to mu generál  pošepol do ucha: "Povedzte, viete zachovať tajomstvo?"

"Zaiste, pán generál..."

Jackson odpovie: "Aj ja! a nechal ho tam stáť.

 

Trápne! Trápne!

Slávna herečka a speváčka Wilhelmína Schroderová už prekročila svoje najlepšie roky. Jedného dňa cestovala vlakom z Hamburgu do Frankfurtu v oddelení prvej triedy. Rozhovor v kupé sa krútil okolo nej. Jedna z cestujúcich  povedala, že jej hlas už nie je taký sýty a aj jej herecká hviezdička už zhasína. Vraj pribrala ako kŕmna hus.

Pán, čo tú kritiku počúval, pobavene odpovedal: "Môžete to osobne povedal spievajúcej herečke, lebo sedí vedľa vás!"

Tá dáma zbledla a jachtala ospravedlnenia jedno za druhým. Konečne našla spásnu výhovorku" "Madam, povedala herečke, "moje hlúpe reči zavinil ten novinár z večerníka. Človek sa vždy dá ovplyvniť jeho jedovatými článkami o divadle. Strašné, taký novinár."

Herečka jejs úsmevom odvetila: "Nechcete mu to povedať radšej sama? Sedí vedľa vás."

 

 
Reklama