Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


MYŠLIENKY ZNÁMYCH OSOBNOSTÍ - 1

Giovanni Papini (9. 1. 1881 - 8. 7. 1956)

Potajomky pokrsteného chlapca sa postupne dotkla ruka zarytého neverca i svätice lásky. Aj keď bol búrlivák a voľnomyšlienkar, začal čítať evanjeliá. Taliansky intelektuálny spisovateľ, literárny kritik a esejista v nepokoji svojho ducha prešiel nielen stanoviskami pragmatizmu, orientálneho mysticizmu a ateizmu, ale aj bojovného katolicizmu. Písal knihy (Ohraničený človek, Posledný súd, Diabol), aby objavoval nielen pravdu, dobro a krásu, ale aj obnovoval tvorivosť ľudského ducha. Dielom Život Krista (1921) chcel svojej dobe priblížiť najodvážnejšieho revoluicionára, ktorý stále žije v evanjeliovom odkaze, v tradícii a v rozvíjajúcej sa Cirkvi. Formou epizód i ortodoxných výkladov, vlastných úvah, konfrontácií a osobných meditácií nielen sebe pripravil pocit večne žijúcej lásky prameniacej z Kristovej božskej i ľudskej  osobnosti. Stal sa bláznom pre Ježiša  Krista - neobyčajného človeka smerujúceho k večným hodnotám lásky, bláznom medzi múdrymi sveta, ktorí nevytušili hodnotu kresťanského posolstva celej zemi. Svet dnes hľadá skôr pokoj ako slobodu a niet bezpečnejšieho mieru pod Kristovým jarmom.   

Z myšlienok:

Aby človek mohol vzlietnuť, musí najprv pokľaknúť.

Ľudia sa nemôžu zaobísť bez troch vecí - bez chleba, zdravia a nádeje na lepší život. Bez ostatných vecí sa udržia.

Intgeligencia sama nestačí. Treba premeniť dušu, aby sme dosiahli šťastie. Šťastie nie je nezmyselný sen, je to večne uskutočniteľný sen a všetci ho máme na dosah ruky. Inteliencia nám má pomáhať pri jeho dosahovaní.

Každá doba musí napísať svoje evanjelium.

Spása sveta je v rukách kňaza. Kresťanstvo je jediný liek, ktorý môže uzdraviť ľudstvo, a kňaz je jediný lekár, ktorý ho môže rozdávať.

Z večného zápasu medzi nenávisťou a láskou má zostať aspoň rovnováha - spravodlivosť.

Moderné vražedné hodnoty, ktoré nám zakrvavili ruky a otrávili srdce, musíme nahradiť večnými hodnotami.

Jediná voľba, ktorú človek má, je buď Boh, alebo ničota.

Nie všetci svätci začali dobre, ale všetci dobre skončili.

Kristus je začiatok a koniec, je priepasťou božského tajomstva uprostred zlomu ľudských dejín.

Potrebujeme len teba, Ježišu Kriste, jedine teba a nikoho iného. Jedine ty, ktorý nás miluješ, môžeš nám dať spásu a dobro, ktoré ľudí zachraňuje, Všetci ťa potrebujú, aj tí, ktorí o tom nevedia, ba tí ešte väčšmi ako tí, ktorí o tom vedia. Veľká skúška sa chýli ku koncu. Ľudia sa vzdialili od evanjelia a našli zúfalstvo i smrť. My zúfalí teraz nemáme nič iné iba nádej na tvoj návrat.

 

Konrad Adenauer (5.1.1876 - 19. 4. 1967)

Významný nemecký konzervatívny politik, prvý povojnový západonemecký kancelár (1949 - 1963),  prvý predseda (1950 - 1966) Kresťanskodemokratickej únie ako nadkonfesijného zoskúpenia rôznych sociálnych a ídeových skupin. Prispel k obrovskému ekonomickému, sociálnemu a politickému vzostupu Nemeckej spolkovej republiky. Presadil myšlienku, že trvalý mier možno dosiahnuť zjednotením Európy. Dohodol prepustenie nemeckých vojnových zajatcov zo Zväzu sovietskych socialistických republík (1955) a vstup NSR do NATO (1955). Prispel k vytvoreniu Európskeho hospodárskeho spoločenstva (1957) a zmiereniu Nemecka s Francúzskom (1963).

Po absolvovaní katolíckeho gymnázia vyštudoval právo i národné hospodárstvo.  Pracoval v advokácii a štátnych službách. Bol zástupcom starostu v Kolíne nad Rýnom (1908 - 1917) a v rokoch 1917 - 1933 aj starostom tohto mesta a predsedom Pruskej štátnej rady. Adenauer odmietol v Kolíne privítať Hitlera a zakázal vyvesiť zástavy s hákovými krížmi. V roku 1933 bol zbavený všetkých úradov a v roku 1944 sa dostal aj do väzenia.  

S prvou manželkou, ktorá zomrela na chorobu ľadvín, mal tri deti, s druhou ženou, s ktorou žil skoro tridsať rokov, mal päť detí. Sám prežil ťažkú automobilovú nehodu (1917), ziskal dva patenty a prispel k rozvoju starostlivosti o ruže.

Z myšlienok::

Osobná sloboda je a zostane najvyššou hodnotou človeka. Mier bez slobody nie je žiadnym mierom.

V každom človeku uctievame jednotlivca, ktorého stvoril Boh. Ľudská dôstojnosť a sloboda sú základom každej činnosti v štátnom aparáte, v oblasti hospdodárstva i kultúry. V prvom rade je človek a potom štát. V  prvom rade je človek, a potom hospodárstvo.

Najprv musíme byť neobľúbenými, až potom vás budú brať vážne. Musíme brať ľudí takých, akí sú - iných nemáme.

Dodržiavanie kresťanských zásad môže zachrániť ľudstvo pred úpadkom do barbarstva alebo, možno povedať , nca pred sebazničením.

Čím viac priateľov vo svete máme, tým lepšie pre nás i pre celý svet.

Moc, dámy a páni, vyžaduje múdrosť, striedmosť a vnútorný pocit zodpovednosti. Moc, ktorá sa zneužíva, je zničujúca. Ale moc, ktorá je sprevádzaná zodpovednosťou, je darom Boha. 

Základom dobrého kresťanského života nie je ani chudoba, ani bohatstvo, ale primerané vlastníctvo materiálnych prostreiedkov.

Nacionalizmus zvádza ľudstvo k zabúdaniu na to, že všetky národy majú právo na existenciu a že hamonické vzťahy a súžitie medzi všetkými ľuďmi slúži najlepie i vlastnému národu.

Nikto z nás nevlastní absolútnu pravdu. Iba prostredníctvom argumentov, protiargumentov a výmeny názorov sa k pravde môžeme viac či menej priblížiť. 

 

Czeslaw Milosz (30.6.1911 - 14. 8. 2004)

Poľský básnik, prozaik a esejista pochádzajúci z Litvy. Vo Vilniuse vyštudoval právo. Druhú svetovú vojnu prežil vo Varšave, neskôr  (1946 - 1950) pôsobil ako kultúrny atašé v USA a Francúzsku.  Emigroval (1951), od roku 1960  žil v Berkeley (USA), kde bol  profesorom slovanských jazykov a literatúry. Získal Nobelovu cenu za literatúru (1980).  Originálne sa zamýšľal nad podstatnými otázkami svojej doby (erózia náboženského vedomia, priestupky proti ľudským  právam, pravdivosť výpovedí o svete pomocou empirického  rozumu). V reflexívnej lyrike s hlbokým etickým zaujatím (Záchrana ,  Morálny traktát, Denné svetlo, Básnický traktát, Hymnus o perle) tlmočil humánne predstavy vo svete ostrých konfliktov. Svoje názory, v ktorých poukazoval na parazitizmus totalitných štátov, monopoly vlastníctva a moci, amorálnosť konzumnej spoločnosti, ponúkol v esejistických križkách Zotročený duch, Kontinenty, Uchopenie moci, Rodná Eukrópa, Svedectvák poézie, ale aj v autobiografickom románe Údolie Issy.  Ostro vnímal ohrozenie ľudskosti v labyrinte protikladov nihilistického sveta. 

Z myšlienok:

Poézia je energia.  Vo svete existuje tajomné prepojenie medzi energiou, pohybom, rozumom, životom  a zdravím. 

Jediným dôvodom na existenciu básnika je otváranie nových rozmerov pred tým, kto ho číta, aby sa pre jeho čitateľa stále väčšou vášňou stávala samotná záležitosť života.

Kontemplácia nás podnecuje, aby sme neustálym pretváraním jazyka zachytili podivuhodnú hru medzi tým, čo je trvalé, a tým, čo je premenlivé.

Najdôležitejší je obraz človeka, ktorý si ľudstvo vytvára v danom období, pretože ho podnecuje do niektorých skutkov, zatiaľ čo od iných ho odrádza.

Nečakaná hĺbka, podivnosť, až výstrednosť sveta iba potvrdzuje vyplakávanie mystikov nad nedostatočnosťou jazyka.

Vystihnúť skutočnosť tak, aby sme ju zachovali v celej spletitosti zla a dobra, zúfalstva a nádeje, môžeme iba z odstupu, len vtedy, keď sa nad ňu povznesieme.

Súčastnosť je nenormálna, ale taká bola takmer vždy, normálnou sa postupne stávala až pri spomínaní.

Nepriznané a neodsúdené zjavné priestupky proti ľudským právam sú jed, ktorý postupne voľne ďalej pôsobí a namiesto priateľstva plodí medzi národmi nenávisť.

Bol by som šťastný, keby moje knihy slúžili ľuďom v širokom zmysle slova zbožným.

 

Jean Lacroix (23. 12. 1900 - 14. 8. 2004)

Francúzsky filozof vyštudoval aj literatúru, sociológiu a právo. Ľudské myslenie vnímal ako priestor medzi ničotou a všetkým. Vedel, že naše pojmy, ktorými vystihujeme skutočnosť, sa skutočnosťou musia nechať aj vytvárať. Veľkosť človeka videl v tom, že nielen vytvára, ale aj objavuje. Ľudské filozofické systémy majú umožniť nielen poznávanie skutočnosti, ale aj jej ovplyvňovanie. Napísal práce Marxizmus, existencializmus, personalizmus (1949), Osoba a láska (1955), Sila a slabosť rodiny (1957), City a mravný život (1968). Štúdiu o stretnutí človeka so životnou tragikou nazval Neúspech (1964).

Z myšlienok:

Človek je prahnutie po zmysle, Boh je zmyslom sveta a svet je znamením Boha. Človek bol stvorený, aby tento svet ponúkol ako dar, a tak získal večný život. Človek môže rozvinúť svoju osobnosť a dovŕšiť ju len tak, že bude slúžiť niečomu, čo ho presahuje.

Láska je ľudská skúsenosť, ktorá človekovi v duchovnom živote dovoľuje jasne pochopiť harmóniu medzi jedným a mnohým. Láska nám odhaľuje, že sme prostredníctvom druhého, že svet existuje iba pre tých, ktorí sú aspoň dvaja. Poznanie smeruje ku všeobecne platnému, láska je odhalením jedinečného. Milovať znamená umierať a stále znovu vstávať z mŕtvych.

Viera je jednoducho postupné zachytávanie večnosti v čase, je to pohyb k pochopeniu. Viera je stretnutie človeka s pravdou aj s druhými ľuďmi. Veriť znamená súčasne uskutočňovať sa aj byť. Veriť znamená veriť v zmysel.

Hľadanie pravdy je spoločným úsilím celého ľudstva. Človek pravdu nevlastní, pravda sa ho skôr zmocňuje. 

Každé poznanie je zmesou vedy a viery, každé poznanie je viera. Veda je iba nevyhnutným a nedostatočným prvkom viery.

Nech veda objaví čokoľvek, vždy to bude práve to, čo odmietame nazývať Bohom.

Pripustiť Boha znamená odmietnuť obsurditu. Ak máme dospieť k Bohu, musíme z neho vychádzať. Boh nie je hotové riešenie, ale požiadavka riešenia a súčasne jeho záruka, koniec koncov nie je absurdné hľadať nejaký zmysel a realiziovať dielo.

V každom človekovi sa odohráva dráma ľudského osudu a každý sa musí rozhodnúť sám za seba. Práca vždy spočíva v tom, že duch vynaložením značného úsilia vniká do hmoty a zduchovňuje ju.

Človek musí pracovať, aby sa priblížil k pravde.

 

Bernard Bolzano - obetavý kresťanský mysliteľ devätnásteho storočia)

V silovom poli medzi etikou a matematikou, náboženstvom a logikou prežil svoj neľahký život Bernard Bolzano (5. 10. 1781 - 18. 12. 1848), profesor pražskej univerzity, mimoriadny zjav v českej kultúrnej minulosti. Stal sa príkladom zosúladenia korektného vedeckého záujmu s ušľachtilou ľudskosťou mravnej autority. Ako nezabudnuteľná učiteľská osobnosť viedol študentov ku kritickému a nezaujatému mysleniu, k odvahe slobodne sa vyjadrovať a správne argumentovať.

V Čechách prežil celý svoj život. Narodil sa v Prahe ako štvrté dieťa z dvanástich detí. Matka bola pražská Nemka, starostlivá a nábožná. Otec pochádzal z Talianska, venoval sa obchodu so starožitnosťami a umeleckými predmetmi. Nadaný Bernard navštevoval piaristické gymnázium, súkromne študoval taliančinu, francúzštinu a gréčtinu. Pri štúdiu filozofie na pražskej univerzite spoznal nový svet. Objavil netradičné súvislosti medzi matematikou, logikou a filozofiou. Filozofickú fakultuk absolvoval s vznamenaním a rozhodol sa ešte pre štúdium teológie. Absolvoval prísne skúšky z matematiky a fyziky, získal doktorát filozofie, stal sa kňazom. Bol vymenovaný za univerzitného učiteľa náboženstva napriek tomu, že mal povesť talentovaného matematika. Bolzano aj na tomto poste študentov učil kriticky a nezaujato myslieť. Jeho nedeľné príhovory k študentom boli zamerané nielen na náboženské, ale aj etické, výchovné a sociálne otázky. Preberal problematiku pokroku a osvety, mravný zákon, lásku k vlasti i rovnosť ľudí. Odklon od úradne stanovných osnov ho priviedol k sporu s absolutistickou vrchnosťou v Prahe i vo Viedni. Zosadili ho z miesta univerzitného učiteľa, poslali ho do  výslužby, zakázali mu verejnú činnosť. Poslednú prednášku k študentom zakončil výzvou svätého Pavla: Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte!

Bernard Bolzano, pozoruhodná osobnosť, bol prinútený orientovať sa viac na vedné odbory, v ktorých možno slobodne argumentovať a dokazovať - matematiku a logiku. V tichom prostredí Těchobuza pri Pacove žil skromne v rodine priateľa J. Hoffmanna. Písal po nemecky. Práce mu vydali žiaci a prívrženci. Mal chatrné zdravie, tuberkulózne chrlenie krvi ho trápilo celý život. Z jeho jedenástich súrodencov sa dospelého veku dožil iba jeden. V rodine brata Jána na Celetnej ulici v Prahe strávil posledné roky života.  Zomrel na ťažký zápal pľúc. Za veľkej účasti pražského ľudu ho pochovali na Olšanskom cintoríne v Prahe.

V prísny logik Bernard Bolzano v mnohých matematických úvahách predbehol svojich súčasníkov. Hoci jeho významné podnety zostali nepublikované i nepochopené, aj tak mu nesporne patrí popredné miesto v histórii rozvoja matematiky. Dokázal veľmi  dobre narábať s jej jemným aparátom, zdôrazňoval súvislosť matematiky s logikou aj filozofiou, prispel k výstavbe solídnych  základov modernej matematiky aj logiky.

Svedomitý profesor Bernard Bolzano zostane v našich dejinách zapísaný ako významný matematik, logik, filozof i spoločenský reformátor. Ako veľmi ušľachtilý človek, ktorý svoje vedecké i humanistické presvedčenie nielen hlásal, ale aj žil. Z týchto cieľov mu vyplynuli nielen náboženské, politické, filozofické a etické, ale aj logické, sémantické a matematické úvahy. Pre neho Boh bol spoločníkom ponúkajúcim mu nielen svoju obrazotnornosť, ale aj nadľudské odhodlanie na ušľachtilé skutky vzájomnej lásky medzi ľuďmi.  

Z myšlienok:

Byť šťastný a obšťastňovať iných - to je pravé poslanie človeka.

Zo všetkých možných spôsobov konania vždy vyber ten, ktorý  po uvážčení  všetkých dôsledkov najviac prispeje k blahku celku.

Priznajme sa pred celým svšetom, že potrebukjkeme lásku, milovať a byť milovaní. Nehanbie sa za to, že sme ľudia!

Pravá veselosť nielenže neuberá z ľudskej dôstojnosti, ale je aj podstatnou podmienkou jej dokonalosti.

Viera nás nezbavuje povinnoosti používať vlastný rozum a naopak.

Matematiku možno definovať ako vedu, ktorá sa zaoberá všeobecnými zákonmi, podľa ktorých sa veci musia riadiť vo svojej existencii.

 

Robert Shuman (29. 6. 1886 - 4. 9. 1963)

Robert Schuman bol francúzsky politik luxembursko-lotrinského pôvodu. Vyštudoval právo na univerzitách v Bonne, Mníchove, Berlíne a Štrasburgu. Vyrastal na pomedzí nemeckej a francúzskej kultúry. V roku 1940 bol deportovaný do Nemecka. Po úteku o dva roky neskôr sa pripojil k francúzskemu hnutiu odporu. Dráhu politika začal koncom štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia, keď sa stal ministrom zahraničných vecí. V tejto funkcii pôsobil v ôsmich krátkodobých francúzskych vládach. Vnímal celostne plitické súvislosti a predvídavo sa díval aj do vzdialenej budúcnosti. Skromný,nenápadný, premýšľavý Schuman, muž presných myšlienok a nezlomnej vôle, vynikal  intelektuálnou čestnosťou, nezišťnou ochotou slúžiť. Vypracoval plán vytvorenia Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, ktorý bol zverejnený 9. mája 1950 (dnes sa považuje za zrod Európskej únie). Služba svetu bola pre neho prvoradá. Neskôr sa stal predsedom Európskeho spoločenstva a bol prvým predsedom Európskeho parlamentného zhromaždenia v Štrasburgu. Schuman zjednotenú Európu nechápal len ako do seba zahľadenú pevnosť, ale ako model medzinárodných vzťahov pre tretie tisícročie. Kresťanské hodnoty ako základ európskej politiky podľa neho môžu umožniť mierovú spoluprácu v Európe a jej hospodársky aj duchovný rast.  

Z myšlienok:

  Politická integrácia musí byť doplnením ekonomickej integrácie... Len politicky integrované  krajiny vykonajú spoločné rozhodnutia medzinárodného dosahu.

 Solidarita vo výrobe, ku ktorej sa takto dospeje, bude mať za následok, že akákoľvek vojna medzi Francúzskom a Nemeckom sa stane nielen nemysliteľnou, ale vlastne nemožnou.

 Aby mohol nastať naozajstný mier, potrebujeme najprv jednotnú Európu... Európa nebude vybudovaná naraz alebo podľa jednotného generálneho plánu. Bude vystavaná pomocou  kontkétnych výsledkov, ktoré najprv vytvorí solidarita de facto... Európa musí spojiť všetky svoje prostriedky,  aby mohla žiť lepšie... Európa sa musí znovu stať vodcom humanity... Zjednotená Európa predznačuje všeobecnú solidaritu budúcnosti.

 Zrodila sa (demokracia) v deň, keď človek bol povolaný, aby vo svojom dočasnom pozemskom živote uskutočňoval ľudskú dôstojnosť v osobnej slobode, rešpektovaní práv druhého človeka a praktiziovaní bratskej lásky ku všetkým. Nikdy pred Kristom neboli vyslovené podobné myšlienky. Demokracia je zviazaná s kresťanstvom v myslení i čase. Zrodila sa s ním len postupne, po dlhom tápaní, niekedy za cenu opätovného upadnutia do barbarstva.

 Všetci sme nástrojmi Božej prozreteľnosti a tá nás vedie k naplneniu diel, ktoré nás presahujú.

 

 Alexander Isajevič Solženicyn (11. 12. 1918 - 3. 8. 2008)

Získal Nobelovu cenu za literatúru (1970), za autentickú silu s akou pokračoval v tradíciách ruskej literatúry. Napísal diela Jeden deň Ivana Denisovča, Matrjonin dvor, Rakovina, V kruhu prvom, Súostrovie Gulag, Rozdelený svet, Ako by sme mali usporiadať Rusko, Červené koleso, Rusko v troskách, Dvesto rokov spolu.  Písal aj politické úvahy, etické eseje, drámy a básne. Vytvoril literárne monumenty solidarity so všetkými mučeníkmi a mŕtvými z rokov 1918 - 1958, podal svedectvo o hrôzach boľševického režimu, prežité do špiku vlastných kostí. Stal sa svedomím celého Ruska, nenechal si zapchať ústa žiadnou cenzúrou. Osobne sa stretol s pápežom Jánom Pavlom II. Solženicyn po návrate do Ruska (1994) odsudzoval nielen hnilé hodnoty postkomunistického Ruska, ale aj postmoderného Západu. Strhol oponuk mlčenia a lži.

Z myšlienok:

Túto knihu (Súostrovie Gulag) venujem všetkým, ktorým život nestačil na to, aby o tom rozpovedali. A nech mi odpustia, že  nie všetko som videl, nie na všetko som si spomenul, nie všetko som vytušil. V tejto knihe sa nepíše o vymyslených osobách ani o  vymyslených udalostiach. Ľudia  a miesta majú autentické mená. 

Ľudia zabudli na Boha, to je dôvod, prečo sa to všetko stalo.

Moc - a to sa vie už tisícročia - je jed... Pre človeka, ktorý verí v niečo vyššie, čo stojí nad nami všetkými, a ktorý chápe hranice svojich možností, moc ešte nie je smrteľná. No pre ľudí bez tejto viery je smrteľným jedom. Pre toho, kto sa ním raz nakazil, niet záchrany.

Každý, kto raz násilie vyhlásil za svoju metódu, nevyhnutnne si lož musí zvoliť za svoj princíp.

Krok statočného čloiveka: nezúčastňovať sa na lži, nepodporovať lživé konanie! Nech to prichádza  na svet, dokonca nech vládne svetom - ale nie s mojou pomocou.

Spravodlivosť znamená súlad s morálnym právom pred juristickým.

Utrpenia a nešťastia sú jednotlivcovi potrebné. Nútia ho prehĺbiť vnútorný život a dochovne sa povzniesť.

Jedno slovo pravdy preváži celý svet.

Nikdy nič len tak neprehrmí - odplata za zbabelosť bude ťažšia. Statočnosť a schopnosť prekonávať  získame len vtedy, keď sa odhodláme prinášať obete.

Ak neobrodíme svoje svedomie, nezachráni nás nijaká ekonomika.

Postupne mi dochádzalo, že línia, ktorá rozdeľuje dobré a zlé, nie je medzi krajinami, nie je medzi triedami a nie je medzi politickými stranami, že táto hranica je v srdci každého z nás.  

Pravidlo by malo byť: Konaj tam, kde žiješ, kde pracuješ! Trpezlivo, činorodo, kam až tvoje ruky dosiahnu.

Popri ľudských právach treba brániť aj dušu človeka: vyslobodiť ju pre život rozumu a citu.

Zázraky sa nezosielajú tým, ktorí sa im zo všetkých síl neponáhľajú v ústrety.

 

Tomáš Morus (7.2.1478 - 6.7.1535)

Tomáš Morus bol anglický humanista, štátnik, filozof a svätec, zladil prirodzené i získané vlastnosti do symbiózy vznešenej kresťanskej ľudskosti. Zasadzoval sa za reformu, nie za reformáciu. Vo svojej Utópii opísal ideál spoločného majetku, osvietenej vlády a radostnej vzdelanosti. Vedel, že svedomie je to najvlastnejšie, čo človek má. Dlhodobo spolupracoval s panovníkom, zastával aj najvyšší štátny úrad. Ako lord kacelár v čase panovania anglického kráľa Henricha VIII. odmietol uznať kráľovskú zvrchovanosť nad Katolíckou cirkvou v Anglicku, preto musel podstúpiť mučenícku smrť. Neporušil však ani vernosť nehodnému kráľovi: Umieram ako verný služobník kráľa, ale v prvom rade ako Boží služobník. Od roku 2000 je v Katolíckejk cirkvi patrónom vládcov a politikov. Morus obrátil pozornosť na nový humanizmus, v ktorom aj kresťanstvo nielen uspokojuje túžbu po poznaní fyzického sveta, v ktorom žijeme, ale aj po zmysluplnom vesmíre ľudských myšlienok, vnútorných túžob a tvorivých snáh pretvárať i zdokonaľovať svet. 

Z myšlienok:

Ani jediný raz som nepristúpil na myšlienku, že by som aj v najkrajnejšej hrôze z telesných bolestí predsa len súhlasil s vecou, ktorá by sa protivila môjmu svedomiu.

Nie som si istý, či sám Boh si neželá rôznosť viery, aby jedna forma podnecovala druhú (v Utópii).

Bože, keď všetko zvážim, každý dnešný štát sa mi javí len ako zrada boháčov, ktorí pod zámienkou spoločného blaha sledujú svoje vlastné výhody a všakovakými úskokmi sa usilujú len o to, aby si zabezpečili vlastníctvo všetkého, čo neoprávnene získali, a aby prácu chudoby získali a vyťažili za najmenšiu možnú odmenu. Takéto bizarné ustanovenia bohatí zriaďujú v mene celku, teda aj chudobných, a nazývajú ich zákonmi.

Existuje jeden dôkaz, ktorý sa môže postaviť proti všetkým mudráckym dôkazom nevercov: nebolo človeka na smrteľnej posteli, ktorý by ľutoval , že žil kresťansky...

...aby pýcha a povýšenosť nad inými nikdy nezapustili korene v mojom srdci.

Uprostred života sme obklopení smrťou.

Prosím vás, pán poručík, pomôžte mi vystúpiť hore, naspäť si poradím sám (pred svojou popravou).

Nič sa nemôže stať, čo by nechcel Boh. Teda ak to on chce, čo aké zlé by sa nám to javilo, je to pre nás predsa len to najlepšie.

Skutočný muž neutrpí škodu, aj keby prišiel o hlavu.

 

Léon Bloy (11.7.1846 - 3.11.1917)

Francúzsky katolícky prozaik, esejista, básnik bol po otcovi ateista, po matke hlboko veriaci. Po bolestnej a nedisciplinovanej mladosti, v ktorej stratil vieru, ho osud postupne priviedol od umeleckej bohémy cez spolužitie s tromi ženami a dušebné i hmotné trápenie k hlbokej viere.Postupne pochopil aj symbolickú exegézu Písma. Zjednocoval v sebe prednosti kresťana s prednosťami básnika píšuceho pre spiacich. Prebúdzal ich duše aj vlastným krikľavým utrpením. Chcel žiť viac srcdcom než myslením. Používal znaky reči i rozumu ako prejav mystiky. Svojím literárnym dielom (Zúfalec, Biedna žena, Krvavý pot, Spása skrz Žodov, V temnotách, Pútnik Absolútna) aj osobným životom naznačil, že náboženskú poslušnosť možno zlúčiť s odvážnym myslením i so slobodnou hrou umenia a krásy. Veľkolepý žobrák svojím hladom po Absolútne ukázal nádheru viery a Božej slávy. S pokornou vierou túžil po svätosti. Ostatné už urobila milosť sviatosti. Profesor filozofie Jacques Maritain O Bloyovi povedal: Podsatatou jeho písania bola snaha vrhať do zrkadla záhad a podobnosti lúče noci plnej svetla. Možno obaja patrili k tým, ktorí ponúkajú reálne kresťanské bratstvo.

Z myšlienok:

Chápem len to, čo vytuším.

Človek má v srdci miesta, o ktorých často nemá ani potuchy. Až vtedy, keď sa zaplnia bolesťou, dozvie sa o ich existencii... Vieme, že v každej bolesti sme vždy v susedstve Boha... Bolesť je pomocníčkou tvorby.

Keď človek žiada od Boha utrpenie, má istotu, že bude vypočutý.

Pravdivé je len to, čo je absolútne.

Čím väčšmi je žena svätou, tým väčšmi je ženou.

Najhoršie nie je páchať zlo, ale nevykonať to, čo sme mohli urobiť ako dobré.

Dejiny sú ako obrovský liturgický text, v ktorom čiarky i bodky majú rovnakú váhu ako verše alebo celé kapitoly, ale ich význam je hlboko skytý.

Žiaden človek o sebe nevie, kým vlastne je.

Nikdy nemôžete vedieť, či tá skutočnosť, ktorá vás ťaží, nie je skrytým princípom vašej neskoršej radosti.

Smutné je len to, že nie sme svätí.

 

Johann Gregor Mendel - nedocenený priekopnik genetiky

Pochádzal z dedinky Hynčice (vtedy sliezsky Heinzendor bei Odrau), kde sa narodil 20. júla 1822 v nemecky hovoriacej roľníckej rodine. Po piaristickej základnej škole v Lipniku absolvoval gymnázium v Opave a začal študovať filozofiu na univerzite v Olomouci. Na podnet jedného z profesorov odišiel do augustiniánskeho kláštorného seminára v Brne. Tam prijal rehoľné meno Gregor a začal študovať teológiu, zdokonalil sa v jazykoch (latinčina, gréčtina). Navštevoval aj prednášky  z poľnohospodárstva a ovocinárstva. Za kňaza ho vysvätili v roku 1847. Neskôr učil (aj matematiku a prírodné vedy) na gymnáziu v Znojme. Skúšky učiteľskej spôsobilosti vo Videdni nezložil vraj aj pre nedostatok filozifického myslenia, ale aj tak veľa rokov učil prírodopis a fyziku na brnianskej nemeckej reálke. Neskôr (1868) sa stal nástupcom opáta Cyrila Nappa, ktorý ho prijal do kláštora. Administratívne a organizačné povinnosti obmedzili jeho pokusy s rastlinami. Zomrel 6. januára 1884 a je pochovaný v Brne. 

"Nemal som žiadne návod a cesta úskaliami botaniky bola pre mňa veľmi ťažká." Aj to konštatoval Johann Mendel. Raz v rozhovore medzi priateľmi poznamenal: "Môj čas eštre príde." Je veľmi zaujímavým faktom, že vo vedeckom svete zabudnuté Mendelove objavy nezávisle od neho spoznali H. de Vries, C. Correns i E. Tschermak a po zoznámení sa s Mendelovým pôvodným článkom citovali  jeho výsledky a priznali mu oprávnené zásluhy aj označenie Mendelove zákony. Je naozaj pozoruhodné, že amatérsky rehoľník svojou mimoriadnou usilovnosťou objavil a štatistickým rozborom mnohých pozorovaní  zdôvodnil základné zákony dedičnosti.

Mendel bol aj nadšeným včelárom i amatérskym meteorológom. Pozoroval slnečné škvrny a poruchy zemského magnetizmu. Výsledky jeho celoživotnej práce ukázali, že ako kňaz a prírodovedec bol nesmierne húževnatý. Neuznal hypotézu o vzniku druhov priamym vplyvom vonkajšieho prostredia. Vytušil, že rozhoduje niečo iné. Krížením (hybridizáciou) rastlín odhalil, že jednotlivé znaky organizmu sú utvárané z elementárnych hmotných nositeľov dedičnosti. Stal sa zakladateľom genetickej teórie.

 

Michel de Montaigne (28.2.1533 - 13.9.1592)

Od nemeckého vychovávateľa sa naučil dobre po latinsky, s gréčtinou na gymnáziu to už nebolo také slávne. Vyštudoval filozofiu v Bordeaux, právo v Toulouse. Stal sa starostom Bordeaux. Žil vo víroch konfliktov reformácie a protireformácie, neschvaľoval žiadne ozbrojené represie, hľadal tretiu cestu znášanlivosti rôznorodých náboženských prostredí. Pozorujúc sám seba, svoje radosti i slabosti, spoznal bohatý myšlienkový svet ľudského vnútra. Francúzsky šľachtic, esejista a filozof svoje skúsenosti a predstavy spracoval v niekoľkých postupne dopĺňaných vydaniach Esejí. Spojil v nich postrehy z minulosti s názormi prítomnosti, aby v nadčasovej metafore vyklenul most možno až skeptického etického napätia na pozadí renesančného humanizmu. Systémom paradoxu i dvojznačnosti naznačil medzi ľudského poznania (múdrosť i dobrota sú zmiešané s bolesťou a utrpením). "Nevytvoril som svoju knihu o nič viac, než moja kniha vytvorila mňa." Aj v dnešnej dobe nás čitanie jeho diela osviežuje svojou skeptickou pravdou.

Z myšlienok:

Všetko živé vrátane človeka je v stave neustáleho plynutia, bytie je v pohybe a činoch.

Každý človek nosí v sebe celý súbor ľudských možností... Najväčšia vec na svete je vedieť, ako byť sám sebou... Milujem život a pestujem ho taký, aký je, aký nám ho Boh ráčil poskytnúť.

Skúmanie seba samého je našou zásadnou povinnosťou a úlohou...Hľadám iba poznanie seba samého, ktoré ma naučí dobre žiť i dobre zomrieť... Život zasvätený miernosti je lepší ako ten, ktorý pripúšťa vystrednosti... Pokladám za znesiteľnejšie byť stále sám, ako nikdy nebyť sám.

Je iba málo záležitostí, ktoré môžeme posúdiť nestranne, pretože je málo záležitostí, o ktoré by sme takým či onakým spôsobom nemali záujem.

Život nie je ani dobro, ani zlo, iba miesto pre dobro alebo zlo, a to podľa toho, čomu dáme prednosť... Skutočným zrkadlom našich úvah je priebeh nášho života...

Každý z nás niekedy hovorí hlúposti. Neznesiteľné sú len hlúposti vyhlasované slávnostne.

Musíš sa veľa učiť, aby si spoznal, ako málo vieš... Aj keby sme sa stali učencami vedou druhých, múdri môžeme byť len vlastnou múdrosťou... Zbytočná je každá vedomosť pre toho, kto neovláda znalosť láskavosti.

Človek je bytosť podivuhodne márnivá, rozmanitá a premenlivá, je ťažké povedať o ňom určitý a jednotný úsudok... Iba blázni vedia všetko s neochvejnou istotou.

 
Reklama