Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


KRESŤANSKE POJMY - HISTÓRIA

PRESBYTER

Označením „presbyter“ v rannej Cirkvi označovali všetkých starších (biskupov, kňazov), ktorým bola zverená správa kresťanského spoločenstva a ktorí dohliadali na služby v miestnej cirkevnej obci. Od 2. Storočia výraz označoval už len osobu s kňazskou  hodnosťou.

 

METROPOLA

Metropola – hlavné stredisko cirkevnej provincie, kde sídli metropolita – arcibiskup, ktorý stojí na čele cirkevnej provincie. Okrem právomoci nad vlastnou diecézou mu prislúchajú v sufragánnych diecézach určité právomoci. Na znak spojenia s Petrovým stolcom dostáva od pápeža pálium.

 

BERLA

Berla – pastierska palica (lat. baculus, virga pastoralis) obyčajne so špirálovou vyzdobenou hlavicou je znakom pastierskej moci biskupov. Používajú ju aj opáti. Pápeži v posledných obdobiach používajú pri liturgických sláveniach apoštolský kríž. Mnohí vidia  pôvod berly v starozákonnom čase, keď Áronova palica zakvitla na znak Božej moci (porov.  Dt 17, 1 – 10).

 

DIECÉZA

Väčší územno-správny priestor, ktorý sa kryl so štátnymi hranicami, bol v cirkevnej štruktúre označovaný ako diecéza, na čele ktorej stál biskup. Používanie výrazu diecéza v dnešnom zmysle sa datuje od dvoch snemov v Kartágu (390 a 397). Na Západe postupne zovšeobecnel. Východ si ponechal výraz eparchia.

 

PATRIARCHÁT

Patriarchát je významné sídlo biskupa, predovšetkým na Východe, ktoré označuje jeho prednostné postavenie nad ostatnými biskupmi v oblasti rozsiahlej jurisdikcie.  Prvé patriarcháty boli v Alexandrii, Antiochii a v Ríme. V roku 381 bol priznaný titul patriarchu biskupovi Konštantínopolu a v roku 451  biskupovi Jeruzalema. Na Západe boli týmto titulom poctené aj biskupstvá v Aquilei (titul zrušený v roku 1751), v Benátkach (titul priznaný v roku 1451) a v Lisabone (1716). Na Západe sa okrem spomínaných patriarchátov zaužívalo označenie metropolita.

 

XENODOCHIE

Známe sú od najstarších čias útulky rôznych kategórií nazývané xenodochie. Boli to domy postavené a udržiavané biskupmi alebo kláštornými spoločenstvami, v ktorých sa starali zvlášť o chudobných a chorých, ale poskytovali ochranu aj cudzincom. Službu v týchto domoch vykonávali najčastejšie dobrovoľníci. Udržiavané boli aj z príspevkov veriacich a z milodarov.

 

MITRA

Mitra (infula) je pokrývka hlavy pri liturgických obradoch pápeža, biskupa a opáta. Skladá sa z dvoch častí (majú symbolizovať Starý a Nový zákon), ktoré vyúsťujú do hrotov zvaných kornuly. Na zadnej časti sú pripojené dve dlhšie stuhy. Vo východnej cirkvi má mitra podobu kráľovskej koruny.

 

KATOLÍCKA CIRKEV

Katolícka cirkev – prvýkrát sa takto označuje spoločenstvo kresťanov okolo roku 100 v listoch svätého Ignáca Antiochijského. Svätý Cyril  Jeruzalemský ju charakterizuje slovami: „Cirkev sa vola katolíckou čiže všeobecnou preto, že je rozšírená po celom svete od jedného kraja zeme až po druhý, aj preto, že všeobecne a bez zvyšku učí všetky pravdy o viditeľných i neviditeľných, o nebeských i pozemských veciach, ktoré majú ľudia poznať. Potom aj preto, že vedie všetky skupiny ľudí, vládcov i poddaných, učených i nevzdelaných, k správnej bohopocte.“ (Katechézy svätého Cyrila Jeruzalemského)

 

BAZILIKA

Bazilika – pôvodne súdna , úradná, obchodná – cisárska budova určená na svetské zhromaždenia – je od 4.storočia základným typom kresťanskej sakrálnej stavby odvodený z antickej rímskej baziliky. Architektonická podoba a pôdorys týchto monumentálnych kresťanských chrámov, vo väčšine  prípadov sakrálnych  budov daného obdobia, bola bazilikového typu, čiže išlo o veľkú obdĺžnikovú stavbu s majestátnym vnútorným priestorom, rozdeleným na lode radmi stĺpov (zriedkavejšie pilastrov), podopierajúcich rovný bohato zdobený strop a strechu, a s časťou, zvanou presbytérium, určenou na slávenie bohoslužieb. Architekti sa inšpirovali všeobecným usporiadaním kostolov v 3. storočí so zreteľom na praktické potreby liturgie.

 

 APOŠTOLSKÝ NUNCIUS

Apoštolský nuncius (lat. nuntium – „ten, ktorý prináša správy“) je vyslanec (legát),  ktorému pápež zveruje svoje osobné zastúpenie v miestnych cirkevných spoločenstvách a v jednotlivých  národoch sveta. Jeho úlohou je podporovať a rozširovať vzťahy  medzi Apoštolskou stolicou a príslušnými svetskými autoritami, ako aj  zaoberať sa otázkami, ktoré sa týkajú vzťahov medzi Cirkvou a štátom.

 

LITURGIA

Liturgiu -  tvorí jeden z najdôležitejších elementov kresťanského života a duchovnosti. Ona vyznačovala rytmus života celého spoločenstva i jednotlivých kresťanov. Od 3. storočia, ktoré je poznamenané vznikom nových foriem kultu a obohatením skorších, vznikala literatúra v tejto oblasti. Eucharistická liturgia  mala ustálený rámec, ktorý jednotliví celebranti plnili individuálnym spôsobom. Už od 2. storočia, ako o tom svedčí sv. Justín , schéma bola stála, všeobecne prijatá. Eucharistia, ktorej predsedal biskup, začínala sa liturgiou slova. Parili tam čítania zo Starého i Nového zákona. Homília, v ktorej kazateľ podrobne vysvetľoval obyčajne jedno z čítaní, spoločné modlitby, potom prinášaním obetných darov sa začala druhá časť eucharistickej liturgie. V rámci obetovania „prinášali chlieb a víno, nad ktorými sa predstavený modlil a vzdával vďaky“, ako aj dary – vecné alebo peňažné – určené pre potreby spoločenstva a ako pomoc pre núdznych. Najdôležitejším elementom tejto časti celebrácie bola eucharistická modlitba. Končila sa svätým prijímaním, ktoré rozdávali zhromaždeným. Účastníci Eucharistie si mohli vziať konsekrovaný chlieb – Eucharistiu domov, aby počas týždňa mohli začínať deň jeho prijímaním. Tým, čo neboli prítomní, zvlášť zo zdravotných dôvodov, Eucharistiu nosili domov diakoni. Svätá omša sa slávila v súkromných domoch kresťanov. V 3. storočí kresťania pomaly začali stavať alebo prispôsobovať stavby určené výlučne na kult.

 

POKÁNIE

Cirkev od začiatku chápala, že je aj „spoločenstvom hriešnikov“. Kto sa dopustil verejného hriechu, bol z Cirkvi vylúčený, kým úprimným pokáním nepreukázal snahu chybu napraviť. Len pri verejných hriechoch bolo pokánie verejné. Kajúcnik konal pokánie niekedy celé roky, potom bol biskupom na Zelený štvrtok slávnostným spôsobom – vkladaním rúk – prijatý. V Ríme  mali na starosti pokánie presbyteri. Vo 4. stočočí sa aj v Carihrade spomína kňaz – penitenciár. Cirkevní spisovatelia nazývajú sviatosť pokánia v tomto období akousi „druhou doskou záchrany po stroskotaní“. V niektorých cirkevných provinciách, napr. v Afrike, sa zašlo v prísnosti tak ďaleko, že biskupi museli proti nej zakročiť. V západnej cirkvi zakázal verejné vyznávanie hriechov pápež Lev I. (440-461), vo východnej carihradský patriarcha Nektarius už v roku 390. Tak sa postupne vžila partikulárna (ušná ) spoveď, ktorú veľmi rozšírili írski a škótski misionári.

 

NEDEĽA

Nedeľa – počas roka bolo veľkonočné tajomstvo slávené každú nedeľu. Pre kresťanské spoločenstvo to bol výnimočný deň, pretože v tento deň vstal Ježiš Kristus z mŕtvych . Bol to predovšetkým „deň liturgického zhromaždenia“, čiže  slávenia Eucharistie. V skutočnosti účasť na nej vtedy ešte nebola povinná, ale „kresťania sa nemohli zaobísť bez slávenia nedele“, a dušpastieri starostlivo povzbudzovali k tomu, aby „zanechali všetky záujmy a ponáhľali sa na zhromaždenie“. Od 3. storočia zvlášť na Západe túto liturgiu slávili zavčasu ráno. Celý deň bolo treba prežiť v radosti, „lebo ten, kto smúti v Pánov deň, pácha hriech“. Pre zdôraznenie radostného charakteru tohto dňa nebolo dovolené postiť sa ani sa  modliť v kajúcej polohe, t.j. kľačiačky. Zvyšok dňa kresťania, nakoľko im to podmienky dovolili, trávili v radosti, ktorej prejavom bolo zadržovanie sa „všetkých starostí a prác“ V rímskom kalendári to bol obyčajný deň. Až od roku 321 sa nedeľa vplyvom kresťanstva začala sláviť ako sviatočný deň. Jeho slávnostný charakter bol zdôraznený aj inými úkonmi. Vlastne vtedy sa konali napr. biskupské konsekrácie a biskup osobne – nakoľko to bolo možné – slávil  Eucharistiu a rozdával sväté prijímanie celému zhromaždenému spoločenstvu. Iné sviatky sa objavili v niektorých regiónoch a ešte nemali všeobecný charakter (napr.  Zjavenie Pána, Božie narodenie). Svätú omšu slávili tiež v niektoré všedné dni. Zvláštnym spôsobom si takto uctievali deň smrti mučeníkov čiže „deň ich narodenia“ pre nebo (dies natalis). Podľa možností Eucharistiu v tento deň slávili na hrobe mučeníka. Rovnako aj za ostatných zomrelých kresťanov bol zvyk sláviť svätú omšu na výročie smrti.  

 

KRST

Krst – prvá a základná sviatosť. Jeho vlastným zmyslom bolo od začiatku vyznanie, že Ježiš  je Mesiáš (grécky Christos), Boží Syn, ktorého Otec povýšil na svoju pravicu a urobil naším jediným Pánom (porov. Sk2,32n), a ponorenie a zapojenie do bohatstva Božieho života. Na prípravu na krst, ku ktorému bolo možné pristúpiť predovšetkým na Veľkú noc, sa v 3. stočiočí stanovili až 3 roky.  Podmienky pripustenia ku „katechumenátu“ boli prísne: „Kto je necudný, zúčastňuje sa na pohanských obetných slávnostiach, chodí do cirkusu, učí sa zabíjať alebo bojovať, chodí na poľovačky – musí byť odmietnutý“ (podľa Hypolitovho cirkevného poriadku v Ríme na začiatku 3. storočia). A ten, kto sa po krste dopustil ťažkého prečinu, musel počítať s tým, že bude definitívne vylúčený zo spoločenstva (exkomunikovaný). Až postupne a po mnohých diskusiách sa presadila prax viacerých odpustení hriechov. Samotný krst bol liturgicky bohato vyjadrený. Dôkaz o tom nachádzame v Hypolitovom cirkevnom poriadku. Ranný svit ohlásený spevom kohúta vyjadruje v sebe hlbokú symboliku krstu. Katechumeni odkladajú svoje šaty, vstupujú do baptistéria, cez ktoré preteká čistá voda. Najskôr sa krstili deti, potom muži a ženy. (Krst detí sa všade presadzuje od konca 2. storočia.)

 

ANTIFÓNA

Antifóna – striedavý spev najmä pri žalmoch, používala sa na udanie melódie žalmu. V stredoveku sa objavili krátke spevy s týmto pomenovaním (napr. mariánska antifóna). Podľa tradície Gregor  Veľký  (590 – 604) usporiadal zoznam spevov do antifonára. Táto zásluha sa mu pravdepodobne prisudzuje vzhľadom na jeho autoritu, no niektorí historici tvrdia, že nie je možné dobovými dokumentmi   doložiť záujem Gregora I. o hudbu, keďže v tom období neexistovali knihy s notovými zápismi. Kodiífikácia je zrejme neskoršia a podľa niektorých sa časovo zhoduje s jej rozšírením v karolínskom Francúzsku.

 

ISLAM

Islam sa pokladá za potomstvo a duchovné dedičstvo Izmaela (Abrahámovho syna z egyptskej  otrokyne Agar – porov. Gn 16,1 – 16). Podstatou Mohamedovho učenia bol  prísny monoteizmus. Toto náboženstvo bolo poznačené vierou v osud, ktorý človek nemôže zmeniť. Náboženské úkony (obradné umývanie, modlitba päťkrát denne, almužna, pôst v mesiaci ramadán, púť do Mekky) silne pôsobili na fantáziu Orientálcov. Okrem týchto úkonov sa často pridáva ďalší, svätá vojna (džihád). Ďalšími znakmi islamu sú viera v raj a peklo, anjelov a diablov, nesmrteľnosť duše, posledný súd a zmŕtvychvstanie tela, viera v prorokov (od Abraháma cez Mojžiša a Ježiša Krista po Mohamedovi najväčšieho zo všetkých). Pre moslimov je sviatočným dňom piatok (jaum al-džum-a, výraz odvodený od  slovesa džama´a ´-  zhromažďovať sa), keď sa veriaci schádzajú v mešitách (nie je to však všeobecne deň pracovného pokoja.

 

  SVÄTÝ GRÁL

Svätý Grál bola podľa starovekej legendy nádoba (pokál) zo smaragdu, v ktorej údajne Pán Ježiš pri Poslednej večeri premenil víno na svoju krv a do ktorej potom Jozef Arimatejský zachytil jeho krv vytekajúcu z prebodnutého boku na kríži. Spomína  sa v cykle básni keltského pôvodu o kráľovi Artúrovi (Artušovi) a o jeho rytieroch okrúhleho stola.

 

CÉZAROPAPIZMUS

Cézaropapizmus, ktorý sa prejavoval aj v tomto čase, je nadriadený vzťah panovníka v duchovnej autorite. Panovník sa cítil oprávnený na svojom území zasahovať do vnútorných záležitostí Cirkvi (rozhodovať o vieroučných otázkach, voľbe pápeža, menovaní biskupov, opátov.... Táto nezdravá prax sa zaužívala najmä na území Východorímskeho cisárstva.

 

REVERENDA

Reverenda (alebo klerika či sutana) – špeciálny druh odevu na odlíšenie cirkevných osôb od laikov – spadá do obdobia po zániku Rímskej ríše, keď sa pod vplyvom barbarov začala šíriť móda krátkych odevov. Na niektorých konciloch sa zdôrazňovalo, aby bol tento odev jednoduchý v súlade s asketickým životom. V roku 1590 Sixtus V. nariadil všetkým duchovným talár: čierny pre kňazov, fialový pre biskupov, červený pre kardinálov, biely pre pápeža.

 

 ZVONY

Zvony – svätý Izidor zo Sevilly výraz „campana“ (zvon) odvodzuje zo slova campanum – bronz vyrábaný v Campanii. V skutočnosti pôvod slova treba hľadať v Číne niekoľko storočí pred Kristom. Prvé dokumenty v kresťanskom prostredí, ktoré spomínajú  zvon ako prostriedok slúžiaci na pozývanie na bohoslužby, pochádzajú zo 6. storočia. Veľmi skoro sa rozšíril zvyk zdobiť zvony zobrazením svätca, nápismi a rokom zhotovenia.

 

NEPOTIZMUS

Nepotizmus (lat. nepos – synovec, vnuk) je prideľovanie majetkov a verejných funkcií príbuzným cirkevného hodnostára. Táto prax sa začala vyskytovať už v stredoveku, zintenzívnila sa v čase avignonských pápežov. Tento nešvár sa rozrástol do veľkých rozmerov v 15. storočí a to aj napriek predpisom vylučujúcim príbuzných pápeža zo správy štátu. Napokon v roku 1567 Pius V. vydal výslovný zákaz prideľovať majetky Cirkvi príbuzným.  

 

HIERARCHIA

Hierarchia (gréc. hierá – posvätný, arché – moc) je časť osôb v Cirkvi, ktorá je nositeľom posvätnej moci na základe vysviacky. Majú účasť na služobnom Kristovom kňazstve. Právomoc vykonávajú prostredníctvom rozličných služieb pre dobro Cirkvi. Cirkev vo svojom usporiadaní a vedení z Božieho ustanovenia prejavuje rozmanitosť. „Lebo ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 4 – 5). Preto Ježiš Kristus ustanovil vo svojej Cirkvi na vedenie a stály vzrast Božieho ľudu rozličné služby, určené pre dobro celého mystického tela – Cirkvi, pričom všetci pokrstení majú účasť na Kristovom všeobecnom  kňazstve (porov. Lumen gentium, 32, Christifideles laici, 4).  

 

  ARCIKŇAZ

Arcikňaz – v staroveku i stredoveku titul kňaza, ktorý mal vyššie postavenie než ostatní kňazi a v niektorých prípadoch mal špeciálne výsady.  Kardinál – arcikňaz bol predstaveným kléru Baziliky svätého Petra, Baziliky svätého Jána a baziliky Santa Maria Maggiore.

 

ARCIDIAKON

Vo 4. storočí sa stretávame aj s označením arcidiakon, za ktorého sa pokladal prvý z diakonov diecézy. Od 8. storočia sa stal blízkym spolupracovníkom biskupa. Od 14. storočia jeho autorita začala upadať. V Uhorsku aj na území Slovenska bol cirkevný hodnostár – kanonik s označením archidiakon, najmä pre rozsiahlosť diecéz, pomocníkom biskupa s rozsiahlymi právomocami, bez svätiteľskej moci. Hranice arcidiakonátov (archidiakonátov) sa od 12. storočia často stotožňovali s hranicami žúp.

 

HERÉZA

Heréza (gréc. háiresis – strana, frakcia, výber) – popieranie alebo zjavné pochybovanie o niektorej alebo niektorých pravdách viery, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou. Dogmatická teológia pokladá za herézu to, čo je v rozpore s nejakou zjavenou pravdou, schválenou Magistériom Cirkvi. Pôvodne sa takto označovalo uprednostňovanie  určitej náboženskej alebo politickej doktríny. V Novom zákone sa toto slovo vyskytuje 9-krát a používa sa vo význame sekta alebo učenie, ktoré treba preskúmať. Apoštolskí otcovia, apologéti,  no hlavne Tertulián spresnili neskôr význam slova a definovali ho ako osobný pohľad na vieru – vlastnú úpravu niektorej pravdy viery, v rozpore s učením Cirkvi. Svätý Hieronym  (zomr. 42O) objasnil rozdiel medzi herézou a schizmou, pričom herézu pokladá za skutočný nesúhlas s učením, kým schizma je oddelenie alebo odklon od spoločenstva odmietnutím poslušnosti voči hierarchii.

 

AZYL

Azyl (gréc. ásylos – nedotknuteľný) – v Starom zákona platilo azylové právo, ktoré zaručovalo útočisko na zákonom vyhradenom mieste tým, čo neúmyselne zapríčinili smrť a boli stíhaní zákonnou spravodlivosťou alebo pomstiteľmi (porov. Ex 21, 13n,  Nm 35,9 – 28. V kresťanskom období  to počas celého stredoveku boli chrámy.

 

 

 
Reklama