Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


VTIPY

SPOVEĎ

Príde k farárovi dedko a spovedá sa: - Urobil som strašný hriech. - Neboj synak, Boh ti odpustí. A čo si vlastne urobil? - Skryl som utečenca z 2. svetovej vojny na povalu a pred policajtmi som klamal, že tam nie je. - No to je síce veľký hriech, ale som presvedčený, že Boh ti odpustí. - Ale to ešte nie je všetko. - A čo ešte? - Nútil som ho platiť nájomné. - No to od teba naozaj nebolo pekné, ale som si istý, že Boh ti odpustí. Už odchádza, keď v tom si na niečo spomenie a otočí sa:  Môžem sa vás ešte na niečo spýtať? - Pravdaže, len hovor. - A musím mu povedať, že vojna sa už skončila?

 

SĽUB PRAVDOVRAVNOSTI

Na menšom pohraničnom prechode medzi Švajčiarskom a Talianskom bolo rušno. Mnoho aut čakalo na vybavenie. Medzi autami sa tmolil vychudnutý mních v sutane.

Keď prechádzalo okolo auto značky FIAT,  vykukla z neho pekná ženská tvár a zakričala na mnícha: „Dôstojný otče, kam idete, poďte s nami ak idete smerom na Miláno.“

 „Veru idem práve ta“, odpovedal potešený mních. „Autostopom som ešte necestoval“.

„ Veď to nie je žiaden autostop“, odvetila dáma za volantom. „Za to, že vás zvezieme, musíte nám preukázať protislužbu. Vezieme niekoľko balíčkov japonského čaju. Schovajte nám ho,  prosíme vás  otče pod sutanu.“

„To pôjde veľmi ťažko“, vyhováral sa mních . „Viete, že som viazaný rádovým sľubom pravdovravnosti.“

„ Ale otče, vás si colnici ani nevšimnú“, posmeľovala ho druhá dáma.

Keď prišli na colnicu, financi si dám ani nevšimli, ale mnícha sa hneď spýtali, či má dačo na preclenie.

 „V kufri nemám nič iba bielizeň“, odpovedal mních. „Moje telo patrí Zemi, moja duša tá prináleží pánu Bohu a to čo mám pod sutanou to patrí ženám.“

Colnici sa začali smiať, lebo si mysleli, že je to mních veľkomyšlienkar,  akých chodilo po talianskej zemi mnoho za čias renesancie. 

 

 
Reklama