Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


OPRÁŠENÉ HISTORKY

Issac Newton

Anglický matematik a fyzik Issac Newton kráčal so študentmi  okolo cintorína. Istý študent podpichol veriaceho profesora a opýtal sa ho: "Vy veríte, že prach týchto mŕtvych môže vytvoriť nové telo schopné života?"

Profesor neodpovedal hneď, no na druhý deň urobil pred študentmi pokus. Priniesol oceľové piliny, zmiešal ich s obyčajným prachom a zmes vysypal na stôl. Začal nad ňou krúžiť magnetom a zmes sa začala hýbať. Oceľové piliny sa prichytili na magnet, prach ostal na stole. Profesor vyslovil poučenie: "Boh si ponechal nekonečne viac síl, než vložil do magnetu."

 

Dobre zomrieť

Mladý princ sa raz pýtal svojho učiteľa: "Majster, čo treba robiť, aby človek dobre zomrel?"

Od učiteľa dostal odpoveď: "Treba dobre žiť a myslieť na smrť."

"Ale na to mám ešte dosť času," namietal princ.

"Ja som videl ležať na cintoríne aj mladších, ako si ty," znela učiteľova odpoveď.

 

Osud všetkých ľudí

Podľa istej indickej legendy sa na brehu posvätnej rieky Gangy hrávala matka so svojím malým chlapčekom. Obaja boli veľmi milí a utešení, takže každý, kto prechádzal okolo, s radosťou si ich obzeral. Ich šťastie však netrvalo dlho. Chlapec zomrel a priviesť ho k životu nepomáhal ani ten najväčší matkin žiaľ a zármutok. Nešťastná matka šla za Budhom a prosila o život pre svoje dieťa. Budha jej povedal:

"Prines mi jednu ľaliu, ale nezabudni, že jej steblo musí byť previazané niťou pochádzajúcou z takého domu, ktorý doposiaľ nenavštívila smrť."

Matka sa zaradovala. Prišla na breh Gangy a odtrhla ľaliu. Chodila po všetkých chatrčiach i palácoch a hľadala príbytok, ktorý smrť obišla.  No nenašla ani jediný. Nešťastná sa vrátila k Budhovi a ten jej povedal:

"Vidíš, dcéra moja, musíš sa naučiť niesť spoločný osud všetkých ľudí".

Karel Čapek

Český spisovateľ a dramatik Karel Čapek bol hlboko veriaci človek. Jeho otec, lekár, zas ateista. Pri jednom rozhovore Karel svojmu otcovi povedal: "Uvidiš, ako ti bude, keď po smrti zistíš, že stále jestvuješ."

 

Keď umrieť, tak čestne

Známy grécky bájkar Ezop napísal aj túto bájku:

Vlk prenasledoval jahňa, ktoré napokon vbehlo do chrámu. Vyvolával ho von a strašil ho, že ak ho v chráme prichytí kňaz, obetuje ho niektorému bohovi.

Jahňa mu odvetilo: "Radšej sa dám obetovať bohovi, ako by si ma mal zožrať ty."

 

O poslednom súde

Istý slávny rímsky kazateľ kázal o konci sveta a o poslednom súde tak dojímavo, že v chráme nebolo suchého oka. Všetok ľud plakal. Kazateľ pokračoval stíšeným hlasom: "Vy plačete nad posledným súdom. Utrite si slzy, lebo jestvuje ešte čosi horšie..."

Nastalo hrobové ticho. Čo by to len mohlo byť? A kazateľ pokračoval: "Strašnejšie ako  posledný súd je to, že len čo prídete domov, prestanete na svoj koniec myslieť."

 

Koniec každého ľudského románu

Francúzsky moralista a spisovateľ Joseph Joubert sa pokúsil vyjadriť svoje dielo jedinou vetou. Keď dokončil jednu zo svojich knižiek, s úsmevom pozrel na poslednú stránku, zasmyslel sa nad rozmanitými ľudskými osudmi, ktoré opisoval, a vyhlásil: "Smrť a hrob sú koncom každého ľudského románu."

 

Márna nádhera

Isý Peržan vznešeného rodu raz navštívil Rím. Pri rozlúčke sa ho cisár opýtal, ako  sa mu páčilo mesto a či by tam nechcel ostať.

"Cisár," znela odpoveď, "takú krásu som ešte nikdy nevidel, no budem úprimný: neočarila ma, pretože popri krásnych budovách a chrámoch som videl aj cintoríny. Aj v Ríme teda ľudia zomierajú rovnako ako v Perzii. Keď som to videl, všetka nádhera mesta mi pripadala márna."

 

Najťažšia veda

Na bránu kláštora v Tourse zaklopal staručký pútnik a prosil o stretnutie s predstaveným.

"Kto si a čo žiadaš?" opýtal sa ho predstavený.

"Som Alcuin a chcem sa tu naučiť najťažšej vede."

"Alcuin," zvolal predstavený, "učiteľ Karola Veľkého, ktorý obsiahol vedomosti temer celého sveta? Čomu by si sa chcel naučiť, ty, učiteľ učencov,"

"Šťastne zomrieť," odpovedal vážne Alcuin, "pretože toto sa naučiť a osvojiť si je najdôležitejšia a najťažšia veda..."

 

Sokrates a klebety

Filozof Sokrates sa v starom Grécku tešil mimoriadnej úcte. Raz sa na ulici stretol s istým známym, ktorý mu povedal:

"Priateľ môj, chceš vedieť, čo som počul o tvojom najlepšom kamarátovi?"

"Počkaj chvíľu! Skôr ako mi to povieš, chcel by som, aby si mi odpovedal na tri otázky. Nazýva sa to trojité sito. Prvé sito je pravda. Si naozaj presvedčený, že to, čo mi chceš povedať, je pravda?"

"Nie. Ja som len počul..."

"Dobre. To znamená, že nie si si celkom istý, či je to pravda. Teraz poďme na druhé sito. Je to dobrota. Je dobrá vec to, čo mi chceš povedať o mojom kamarátovi?"

"Nie! Práve naopak..."

"Slovom, chceš mi povedať niečo zlé, ale nie si presvedčený o tom, že je to pravda. Nič to! Tretie sito je užitočnosť... Bude pre mňa užitočné to, čo mi chceš povedať o mojom kamarátovi?"

"Nie celkom..."

"Dobre. Ak mi teda chceš poevedať niečo, čo nie je pravda, čo nie je ani dobré, ani užitočné, načo by si mi to mal hovoriť?"

 

Zeus a kôň

Raz prišiel k Diovmu trónu kôň a riekol:

"Mocný  vládca, povráva sa, že som jedným z najkrajších tvorov, ktorými si ozdobil svet, a ja tomu verím. Predsa sa však sám seba spytujem, či sa ešte na mne niečo nedá vylepšiť."

"A čo by si si na sebe želal zmeniť? Povedz, rád ti vyhoviem," povedal vládca a usmial sa.

"Azda by si mi mohol darovať štíhlejšie, vyššie nohy, aby som mohol rýchlejšie bežať. S labutím krkom by som bol určite krajší. A keby si mi stvoril silnejšiu hruď, bol by som ešte silnejší. Človeka, tvojho miláčika, by som niesol istejšie a pohodlnejšie, keby sedlo, ktoré mi jazdec naloží, bolo pevne prirastené k môjmu chrbtu."

"Dobre," odvetil Zeus, "počkaj trocha."

Tu ožil prach, spojila sa živá hmota a pred trónom stála ťava. Kôň sa pozrel na ňu a zachvel sa od hrôzy.

"No, čo povieš? Ako sa ti pozdáva? Tento tvor má vyššie a štíhlejšie nohy, dlhý labutí krk, široké prsia a prirastené sedlo," povedal Zeus. "Bol by si spokojný, keby si vyzeral takto?" Kôň sa zahanbil, zvesil hlavu a odišiel.

 
Reklama