KRÁTKE POUČNÉ PRÍBEHY
Akí sme bohatí?
V jeden deň otec spolu so svojou bohatou rodinou zobral svojho syna na výlet po celej krajine, pretože mu chcel ukázať rozdiely medzi ľuďmi a hlavne mu chcel ukázať, akí chudobní sú ľudia v iných častiach krajiny. Strávili jeden celý deň a celú noc na farme jednej veľmi chudobnej rodiny. Keď sa vrátili z výletu, otec sa opýtal syna, „Tak ako sa ti páčil výlet?“ „Bolo to veľmi pekné, tati!“ „A videl si akí chudobní sú ľudia?“, spýtal sa ho otec. „Áno!“ „A čo si sa naučil?“
Syn odpovedal „Všimol som si, že my máme doma jedného psa, no oni ich majú štyroch. Máme bazén, ktorý dosiahne až do stredu našej záhrady, oni majú jazero, ktoré nemá konca. V našej záhrade máme drahé dovezené lampy, oni majú tisíce hviezd. Naša záhrada je veľmi veľká, ale oni majú pre seba celú krajinu.“ Keď malý chlapec skončil, jeho otec nemal slov. A syn ešte dodal, „Ďakujem, tati, že si mi ukázal, akí sme chudobní!“
Nie je pravda, že všetko záleží na tom, ako sa na veci pozeráme? Ak máte lásku, kamarátov, rodinu, zdravie, zmysel pre humor a pozitívny postoj k životu, tak máte všetko, čo potrebujete! Tieto veci si nemôžete kúpiť. Môžete mať všetky materiálne veci od výmyslu sveta, môžete mať toľko peňazí, že do konca svojho života už nemusíte pracovať a neviem ešte čo, ale ak je vaša duša chudobná, tak nemáte vôbec nič!
Takí istí budú aj tu
Pred bránami mesta sedel raz starý muž. Každý, kto chcel ísť do mesta, musel prejsť okolo neho. Jeden cudzinec sa zastavil a opýtal sa starca: „Povedz mi, akí sú ľudia v tomto meste?“
„Akí boli tam, kde ste boli naposledy?“ opýtal sa ho starec.
„Úžasní. Cítil som sa tam veľmi dobre. Boli priateľskí, veľkorysí a veľmi ochotní, keď bolo treba pomôcť.“
„Tak asi takí budú aj tu.“
Potom sa zastavil pri starcovi iný cudzinec.
Aj on sa ho opýtal: „Povedz mi starec, akíže sú ľudia tu v meste?“
„Akí boli tam, kde ste boli naposledy?“
„Strašní. Boli hašteriví, nepriateľskí, nikto nikomu nepomohol.“
„Obávam sa, že takí istí budú aj tu“, odpovedal mu starec.
Stačí iba otvoriť oči
Jeden starý muž sedával každý deň vo svojom hojdacom kresle. Pripútaný na toto jediné miesto si sľuboval, že sa odtiaľ nepohne, kým neuvidí Boha. Raz uvidel malé dievčatko na druhej strane ulice. Jej lopta sa zakotúľala do záhrady starého muža. Pribehla si po loptu, pozrela sa na muža a povedala: "Vidím Vás každý deň, hojdať sa v kresle a pozerať do neznáma. Na čo stále hľadíte? "
"Ach moje drahé dieťa, si ešte príliš malá na to, aby si pochopila." Odvetil muž.
"Možno", súhlasilo dievčatko, "ale moja mama mi vždy hovorí, že kedˇmi niečo vŕta v hlave, mám to povedať, že mi niekto poradí."
"Milé dieťa, nie som si istý, či mi dokážeš pomôcť." - zamrmlal starý muž.
Možno, že to nedokážem, ale možno Vám pomôže už to, že Vás vypočujem.
"Dobre, poviem Ti to, hľadám Boha."
"So všetkou úctou pán Starý muž, hojdáte sa dopredu a dozadu na svojom kresle a hľadáte Boha?" - opýtala sa nedôverčivo.
"Áno, prečo nie? Pred smrťou potrebujem uveriť, že Boh naozaj existuje. Chcem, aby mi zoslal nejaké znamenie." - odpovedal pokojne muž.
"Znamenie?" - zopakovalo dievčatko a pokračovalo: "Boh Vám predsa dáva znamenie zakaždým, keď sa nadýchnete, keď zacítite vôňu kvetov, keď počúvate spev vtákov, keď sa narodí dieťa, Boh Vám dáva znamenie keď sa smejete i plačete, keď cítite ako Vám z očí padajú slzy. Je to znamenie vo Vašom srdci, aby ste ľúbili a objímali. Boh Vám posiela svoje znamenie po vetre a po dúhe a po všetkých ročných obdobiach. Všetky znamenia sú tu a vy im stále neveríte? Boh je vo Vás i vo mne. Netreba ho hľadať, pretože je tu s nami po celý čas. Mama mi hovorí, že ak hľadám niečo veľké a neskutočné, iste som zabudla otvoriť oči, pretože uvidieť Boha znamená uvidieť jednoduché veci."
Dievčatko podišlo k mužovi a položilo svoje detské rúčky na jeho srdce a ticho mu pošepkala: "Pane, Boh je tu a nie tam" - a ukázala prstom na nebo: "Hľadajte ho vo svojom srdci, zrkadle svojej duše."
Pobrala sa preč, krížom cez ulicu a zakričala: "Mama mi vždy hovorí, ak hľadáš niečo úžasné a neskutočné, iste si zabudla otvoriť oči."
Keď si sa dnes ráno zobudil
Krásny hypotetický list Boha duši dnešného človeka... Počúvaj, čo možno aj Tebe dnes Boh chcel povedať...
Keď si sa dnes ráno zobudil všimol som si Ťa a dúfal som, že mi povieš aspoň vetu, alebo pár slov, prosiac o môj názor alebo ďakujúc za to, čo sa stalo včera. Všimol som si však, že si bol veľmi zamestnaný hľadaním toho, čo si oblečieš do práce. Bol som trpezlivý, keď si utekal z domu, obliekajúc sa, no ani na chvíľu si sa nezastavil, aby si sa zaradoval, že som ti znova daroval život.
Kvôli tebe som znova dovolil, aby sa zrodil nový deň. Len preto, aby som ťa potešil a naplnil radosťou z krásy som zapálil nebo neopakovateľným východom slnka a vymaľoval ho farbami, aké ani najlepší maliar nenamieša. Vzduch okolo teba som naplnil sladkým spevom vtákov, aby som ti povedal, ako veľmi ťa milujem. No ty si si nič z toho ani len nevšimol a prázdny a ochudobnený o toľkú krásu len pre Teba pripravenú si sa bezhlavo rútil ulicami svojho mesta ponorený do pochmúrnych myšlienok o svojej práci. Nie je mi ľúto toho všetkého, čo som pre Teba urobil, je mi ľúto, že si si tým všetkým neskrášlil svoju dušu ty sám, neposilnil ju. Tú silu budeš potrebovať. Ja, Boh, to viem, preto som s najláskavejšou starostlivosťou všetku obživu pre tvoju dušu pripravil. Nevadí, bolí ma však už teraz Tvoja bolesť a tvoja prázdnota, ktorú by si nemusel cez deň prežívať, keby si sa iba na pár minút zastavil a pozdvihol zrak ku mne...
Pozoroval som Ťa, keď si pracoval... Tak zúfalo si behal sem a tam, tak stratený si bol medzi tým množstvom ľudí, ktorí ťa obklopovali, ktorí sa z teba smiali, ktorí tebou opovrhovali, ktorí ťa posudzovali a odmietali, ktorí si ťa za celý deň ani len nevšimli a ty si sa im tak veľmi vtláčal do pozornosti, pretože si ich chcel neskôr využiť na postup k lepšie platenému miestu. Ja som ťa požehnával na každom kroku, no ty si moje požehnanie často nechal ležať na zemi. Nevstúpilo do tvojho srdca, lebo si ho mal pre mňa zatvorené. Nebolela ma tvoja ignorancia, bolel ma tvoj smútok, keď si sa pri prestávke na cigaretu a kávu obhliadol a zistil, že nikto o teba nestojí, že síce máš okolo toľko ľudí, ale si v tom množstve sám. Trápila ma tvoja zúfalosť a tvoje čierne myšlienky, ktoré som sa snažil rozohnať slovami jedného tvojho spolupracovníka. Poslal som ho za Tebou, aby ťa zastavil. Áno, bol to ten nevýrazný, pre teba neperspektívny človek, ktorého jednoduchosť nemôžeš vystáť. On, moje milované dieťa, ma však počúva. Ty si ho však odmietol hneď pri prvom slove svojím: "Neotravuj!" A tak som zostal stáť pred tebou s náručím pokoja, posily, radosti, múdrosti a lásky, ktorými som chcel až po vrch naplniť tvoju dušu. Prešiel si okolo mňa bez najmenšieho kúska záujmu... Nie kvôli mne, ale kvôli Tebe ma to veľmi zabolelo... Ach, moje milované dieťa, čo mám urobiť, aby si si ma všimol, aby si sa zastavil a nerútil sa do úplného sebazničenia... Koniec koncov je to tvoje rozhodnutie. Môžem ťa nechať tak, veď sa rozhoduješ sám. Ale ja Ťa milujem. Rozumieš mi, MILUJEM... a jednoducho inak nemôžem iba milovať a robiť všetko pre to, aby som ťa z tohoto kolotoča smrti vytrhol. Nie kvôli sebe, ale kvôli Tebe, môj milovaný...
Čakal som Ťa trpezlivo celý deň. Dúfal som, že aspoň po všetkej tej práci si ma doma všimneš. Pri Tvojom návrate som videl Tvoju únavu, preto som Ťa chcel okúpať, lebo voda ale aj jej šum, keď prší, odnáša stres. Keď som však pre Tebe pustil z nebies dážď, rozzúril si sa a urazil si moje meno. Viem, chcel si vyjsť s kamarátmi von. A oni ťa nechali v tom, že nikde sa nejde a odišli sa zabávať sami bez Teba. Snažil som sa to pred tebou ukryť, aby ťa to úplne nerozničilo, no zajtra sa jeden z nich preriekne a ty sa všetko dozvieš. Zistíš, že ani tí, o ktorých si si myslel, že sú priateľmi, nimi vôbec nie sú. Aby si mal silu vydržať to, poslal som ti nádherný západ slnka - taký, aký sa už nikdy nebude opakovať, aby ťa naplnil silou, aby ti pripomenul, že na tejto zemi si len krátku chvíľu a si stvorený pre večný život v šťastí, neustále sa zväčšujúcom a rastúcom šťastí z lásky, ktorou ťa budem zahŕňať spolu s tvojimi skutočnými priateľmi. Ty si si však zapol telku a nádherné divadlo farieb západu slnka si stratil. Namiesto toho si sa napĺňa odpadkami zo seriálov, filmov a relácií, ktoré z teba vytiahli posledné zvyšky mojej lásky, dobroty a ľudskosti. Až do nemoty a do úplnej únavy si sedel pred tou skriňou, a na mňa si znovu zabudol a nevenoval si mi ani slovo, ani jeden pohľad... Snažil som sa ťa znova naplniť svojimi milosťami, ale márne...
Všimol som si Tvoju únavu, ako tvoja duša túži po tichu a tak som zatemnil nebo a zapálil sviečku. Bolo to naozaj krásne, ale Teba to nezaujímalo. Bol si úplne zničený. Poprial si dobrú noc celej rodine, spadol si na posteľ a v momente si zaspal. Moje slzy sa miešali so slzami dažďa, ktorý som opäť zoslal na krajinu, aby vyčistil všetko, čo ľudia svojím konaním zašpinili... Očistilo sa však len to, čo sa môjmu dažďu otvorilo.
Sprevádzal som Tvoje sny hudbou a spevom nočných vtákov, hoci si si to nemohol všimnúť, urobil som to pre teba, pretože ťa milujem. Vieš, milujúci robí aj mnoho takých vecí, ktoré si druhý nemôže všimnúť. Robí ich len tak, z lásky... Chcem, aby si vedel, že napriek všetkému, čo robíš, napriek všetkému, čo neurobíš, ja som stále tu - blízko Teba. A zostanem verný svojej láske až do konca, lebo inak nemôžem. Som LÁSKA a teba moje jedinečné a neopakovateľné dieťa, milujem...
Mám viac trpezlivosti ako si môžeš predstaviť. MÁM ŤA RÁD a každý deň čakám na Tvoju modlitbu... na tvoj rozhovor so mnou...
Dobre, opäť si sa zobudil a znova som tu s mojou láskou a čakám na Teba, veriac, že dnes ma predsa len v tom behu dní uvidíš a pocítiš, ako veľmi mi na Tebe záleží.
Pekný deň...
Tvoj otec BOH.
Príbeh priateľstva
Jedného dňa, keď som bol prvákom na strednej škole, videl som chalana z mojej triedy kráčať domov zo školy. Volal sa Kyle. Vyzeralo to, že si nesie všetky svoje knihy. Pomyslel som si: "Prečo by si niekto v piatok niesol domov všetky svoje knihy? Musí to byť riadny bifľoš."
Mal som dobre naplánovaný víkend (oslavy, futbal s kamošmi zajtra poobede), tak som len pokrčil plecami a išiel ďalej. Ako som tak kráčal, zbadal som bandu deciek, ako k nemu bežia. Vrazili doňho, vyraziac mu z rúk všetky knihy. On sa zatackal a skončil v blate. Jeho okuliare vyleteli a videl som, ako dopadli v tráve asi 3 metre od neho. Zdvihol hlavu a ja som zbadal hrozný smútok v jeho očiach. Pocítil som voči nemu ľútosť. Pribehol som k nemu a ako tak kolenačkoval hľadajúc svoje okuliare, zbadal som v jeho očiach slzy. Keď som mu podával okuliare, povedal som: "Tí chalani sú obyčajní hlupáci. Mali by sa starať o seba." Pozrel sa na mňa a povedal: "Hej, vďaka!" Na jeho tvári sa objavil veľký úsmev. Bol to jeden z tých úsmevov, ktoré dokazujú skutočnú vďačnosť. Pomohol som mu pozbierať jeho knižky a spýtal sa ho, kde býva. Ukázalo sa, že býva blízko mňa, tak som sa ho spýtal, prečo som ho nikdy predtým nevidel. Povedal, že predtým chodil do súkromnej školy. Kedysi by som sa veru s takým chalanom ani nebavil. Celú cestu domov sme sa rozprávali a ja som niesol jeho knihy. Ukázalo sa, že je to skvelý chalan. Spýtal som sa ho, či by si nechcel zahrať so mnou a mojimi priateľmi v sobotu futbal. Povedal, že áno. Strávili sme spolu celý víkend a čím viac som ho spoznával, tým som ho mal radšej. A moji priatelia tiež.
Prišiel pondelok a s ním sa objavil aj Kyle, znova nesúc kôpku kníh. Zastavil som ho a povedal mu: "Chlapče, keď budeš každý deň nosiť takú horu kníh, vypracuješ si poriadne svaly." Len sa zasmial a podal mi polovicu kníh. Počas ďalších štyroch rokov sa z nás stali najlepší priatelia. Keď sme končili školu, začali sme rozmýšľať o výške. Kyle sa rozhodol ísť do Georgetown a ja som mal ísť na Duke. Vedel som, že vzdialenosť nebude pre nás problémom, že vždy budeme priateľmi. On sa mal stať doktorom a ja som zostal pri futbale.
Kyle bol najlepší študent v našej triede, preto mal predniesť záverečnú reč na promócii. Celý čas som ho podpichoval, že je bifľoš. Bol som rád, že som nemusel tam hore stáť ja. Prišiel deň promócií a ja som zbadal Kylea. Vyzeral úžasne. Trochu pribral a v skutočnosti vyzeral aj v okuliaroch dobre. Rande mal viackrát ako ja a všetky dievčatá ho zbožňovali. Človeče, niekedy som na neho žiarlil. Dnes bol jeden z tých dní. Všimol som si, že je nervózny kvôli tej reči. Tak som ho potľapkal po chrbte a povedal mu: "Hej, si predsa veľký chlap. Budeš úžasný!" Pozrel sa na mňa jedným z tých pohľadov (tým skutočne vďačným) a usmial sa: "Vďaka." Keď prišiel čas na prejav, odkašľal si a začal: "Promócie sú čas, keď máš poďakovať tým, ktorí ti pomohli zvládnuť to počas tých tvrdých rokov. Tvojim rodičom, učiteľom, súrodencom, možno trénerovi, ale najmä tvojim priateľom. Som tu, aby som vám všetkým povedal, že byť niekomu priateľom je najlepší darček, aký im môžete dať. Poviem vám teraz jeden príbeh." Len som naňho neveriacky hľadel, keď rozprával o tom, ako sme sa prvý raz stretli. Cez ten víkend plánoval spáchať samovraždu. Rozprával o tom, ako si vyprázdnil skrinku, aby to nemusela potom robiť jeho mama a niesol si všetky svoje veci domov. Dlho sa na mňa zahľadel a venoval mi malý úsmev. "Vďaka Bohu, bol som zachránený. Môj priateľ ma zachránil od neopísateľného skutku." Počul som ako ľudia lapali po dychu, keď sa nám tento pekný, populárny chlapec vyznal zo svojej najslabšej chvíľky. Videl som, ako sa jeho matka a otec na mňa pozerajú s tým istým vďačným úsmevom na tvárach. Až do toho momentu som si neuvedomoval hĺbku toho úsmevu.
Nikdy nepodceňujte silu svojich skutkov. Jedným malým gestom môžete zmeniť niečí život. K lepšiemu alebo k horšiemu. Boh nás posiela do života niekoho iného, aby sme sa navzájom nejakým spôsobom ovplyvňovali. Hľadaj v druhých Boha.
Priatelia sú anjeli, ktorí nás zdvíhajú na nohy, keď si naše krídla nemôžu spomenúť, ako sa lieta.